Zdieľaj
Twitter
Myspace
Facebook
Antoni Gaudí napísal, že základnou silou formujúcou dušu stredomorského človeka je pohľad na Stredozemné more. Presné znenie tohto výroku si môžete prečítať na jeho pamätníku v turistami vyhľadávanej rybárskej štvrti Barceloneta, čo v preklade znamená „Malá Barcelona,“ alebo ak chcete „Barcelonka.“
V minulej časti nášho seriálu sme sa pozerali z Parku Güell na Stredozemné more a sľúbili sme si, že sa k nemu pôjdeme v ďalšej časti pozrieť. Blázniví milovníci voľného povetria, ktorí majú more času, sa k nemu môžu vybrať ľubovoľnou trasou pešo, čiže „durch.“ Hoci tento štýl vrelo odporúčam, na zahodenie nie je ani hromadná doprava. Tou sa môžete po niekoľkých desiatkach minút dostať na zastávku metra Barceloneta. Stačí už len prejsť frekventovanou križovatkou a slaný morský vzduch a pohľad na pohojdávajúce sa jachty vás ubezpečí, že ste na mieste.
Správy z 15. storočia hovoria o tom, že v oblasti námestia Plaça de Pau Vila, kde dnes stojí Museu d’Història de Catalunya, čiže hneď na začiatku našej prechádzky, sa v priebehu storočí vytvoril z morských naplavenín a nánosov rieky Besós malý ostrov zvaný Maians. Už v roku 1474 bol pripojený k pevnine násypom, slúžiacim ako mólo. Zárodok rybárskeho prístavu sa okolo roku 1660 rozrástol o ďalšie mólo v oblasti dnešnej ulice Passeig Joan De Borbón, ktoré vytvorilo základ pre neskoršie rozširovanie prístavu. Keď sa novovzniknuté územie za hradbami mesta dostalo pod správu farnosti Santa María del Mar, začali na ňom vyrastať prístrešky a sklady rybárov.
Impulz k výraznejšiemu osídleniu a vytvoreniu dnešnej podoby Barcelonety však dala až odbojnosť Kataláncov voči kráľovi Felipemu V., ktorý po víťazstve v rakúsko-španielskej vojne o nástupníctvo a po dobytí Barcelony v roku 1714 potrestal nepoddajné mesto tým, že dal zbúrať časť historickej štvrte Ribera a na jej mieste nechal postaviť pevnosť. Štvrť Ribera museli navyše búrať jej obyvatelia a keďže prišli o strechu nad hlavou, kráľ im nariadil vysídliť sa do barakov a chatrčí v novej rybárskej osade.
V roku 1718 už záznamy hovoria o „štvrti na pláži,“ preto sa príslušné miesta rozhodli zobrať veci do svojich rúk, a tak 3. februára 1753 oficiálne vzniká nová štvrť mesta Barcelona – Barceloneta. Túto udalosť dodnes pripomína základný kameň, nachádzajúci sa na rohu ulíc Passeig Joan De Borbón a Carrer de la Maquinista. Organizácie sa chopil markíz De la Mina, ktorý prikázal zbúrať spleť barakov a skladov a namiesto nich dal postaviť prehľadnú sieť pravouhlých ulíc s nízkopodlažnými domami pre rodiny rybárov a robotníkov, čím vznikol základ súčasnej podoby Barcelonety.
Blízkosť prístavu a neskôr aj železnice, ako aj početné voľné priestranstvá, umožňujúce vznik manufaktúr a tovární, sa podpísali pod to, že sa z Barcelonety stala štvrť rybárov a námezdných robotníkov. Hoci si tento charakter zachovala dodnes, v 20. storočí jej vzhľad ovplyvnili dva výrazné zásahy. Prvým z nich bolo ťažké bombardovanie počas občianskej vojny a druhým, pozitívnejším, bola renovácia a rekonštrukcia predovšetkým okrajových častí po roku 1985. Z chudobnej štvrte na okraji so špinavou plážou, ktorá slúžila aj ako skládka, sa tak postupne stalo vyhľadávané miesto so svojskou, typicky stredomorskou atmosférou.
Tá spočíva predovšetkým v tom, že sa tu na rozdiel od mnohých iných turistami vyhľadávaných štvrtí udržali pôvodní obyvatelia a ceny v malých rodinných rybárskych reštauráciách, baroch a obchodíkoch vo vnútri štvrte sú oveľa zaujímavejšie, ako na už spomínanej Passeig Joan de Borbón. Kolorit pohodovej štvrte dopĺňajú zadarmo pózujúce a zaručene pravé rybárske mačky, priateľské debaty susedov na ulici, či všadeprítomná pestrofarebná bielizeň, sušiaca sa medzi oblokmi, ako aj svieži vánok a šum neďalekého mora.
Pri potulkách týmto kúskom katalánskej metropoly rozhodne netreba vynechať nábrežie Moll de la Barceloneta, dláždené priestranstvo zdobené palmami a výhľadom na osobný prístav plný jácht, na ktorom nájdete pouličné kapely, mímov, žonglérov, skejťákov, korčuliarov, joggerov, skrátka pestrú paletu ľudí, ktorí si radi vychutnávajú ničnerobenie, alebo naopak pohyb v blízkosti mora.
Odtiaľ je už len kúsok na Passeig Marítim de la Barceloneta, civilizované nábrežie s verejnými toaletami a sprchami, ako aj so širokým dreveným chodníkom, z ktorého stačí spraviť krok a ocitnete sa na Platja de Sant Miquel, jednej z dvoch pláží patriacich pod túto štvrť.
 |
 |
Na rozdiel od športovejšie ladenej Platja de la Barceloneta, ktorá sa nachádza za vlnolamami, zopár stoviek metrov severne, tu nájdete veľmi zaujímavé skulptúry a aj pomyselný cieľ našej vychádzky, spomínaný pamätník venovaný dobrému duchovi Barcelony – Antoni Gaudímu. Okrem toho určite stojí za pozornosť aj budova hotela La Vela v tvare plachty, ktorá zaujímavo dotvára panorámu pobrežia.
Môžete tu stretnúť ľudí z celého sveta, zoznámiť sa, podebatovať alebo sa iba tak radovať zo slnka a mora. Hoci miestni tvrdia, že obe spomínané pláže sú dobré akurát tak pre „guiris,“ čiže cudzincov, voda a piesok sú obstojne čisté. Opatrnosť je však aj tu na mieste, či už ide o sezónny výskyt pekných malých hnedočervených medúz, ktoré pŕhlia asi ako naša pŕhľava, alebo o všadeprítomných igelitkových predavačov, známych po celom katalánskom pobreží svojím vyvolávaním: „servesá-kolá-fantá-sprájt-aguá-todo-frijó,“ prípadne polohlasným „guant samsink els?“ Tých tu však nájdete väčšinou iba počas turistickej sezóny, mimo nej skôr natrafíte na miestnu mládež, surferov a kitesurferov, jogínov, zodpovedných psíčkarov, staviteľov hradov z piesku, či otužilcov, testujúcich teplotu vody už apríla.
Z pláže sa môžete vydať ďalej smerom k olympijskému prístavu, za ktorým sa nachádza domácimi preferovaná Platja de la Nova Icària. Alebo naopak, zamieriť kúsok na juh. K ďalšej z dominánt – 78 metrov vysokej veži Torre de San Sebastián. Bola postavená v roku 1931 a vedie z nej kabínková lanovka na kopec Montjuïc, týčiaci sa nad mestom. Na ten sa vyberieme v nasledujúcej časti.
Barceloneta však ponúka ešte jednu miestnu špecialitu: Coros de la Barceloneta. Sú to slávnosti s vyše storočnou tradíciou, ktoré sa konajú vždy posledný víkend pred sviatkom Turíc (čiže 50 dní po Veľkej noci). Ulice sú vtedy plné hudby a zábavy, keďže sa nimi postupne pretancúvajú „coros,“ dvadsať až tridsaťčlenné spevácke a tanečné združenia v pestrofarebných kostýmoch, sprevádzané amatérskymi dychovými a perkusnými orchestrami. Ich hlavnou úlohou však nie je profesionálna dokonalosť, ale humor a dobrá nálada celej štvrte. Začína sa vždy v sobotu, keď sa všetky „coros“ stretnú a otvoria slávnosti. Potom nasledujú sprievody, ktoré často zamieria do rôznych ulíc štvrte. Končí sa až v pondelok, keď sa znovu všetci stretnú a spoločným spevom a tancom slávnosti ukončia.
Dovidenia na kopci Montjuïc, priatelia!
Text a foto: Braňo Bačík
