Zdieľaj
Twitter
Myspace
Facebook
Ben Nevis je najvyšší vrch britských ostrovov. Jeho pôvodný názov v škótskej gaelčine znie Beinn Nibheis, čo v preklade znamená Zlomyseľná hora alebo Hora, ktorá má hlavu v oblakoch. Kvôli neďalekému moru na ňom väčšinu roka panujú drsné poveternostné podmienky. Napriek tomu naň ročne vystúpi okolo stotisíc turistov.
Na Ben Nevis som sa vybral vlastne úplnou náhodou. Po týždennom jazykovom kurze v Edinburghu som si povedal, že by bola škoda odísť zo Škótska a nevidieť Vysočinu. Keďže mi zostávalo len pár dní a túžil som aspoň z okna autobusu vidieť legendárne údolie Glencoe, vybral som si linku, ktorá tadiaľ prechádza a končí v mestečku Fort William. Išiel som len tak na slepo, ale škótska pohostinnosť nesklamala. Ubytoval som sa v prvom voľnom bed and breakfaste a vybral sa potĺkať po meste.
Na druhý deň ráno, keď som zápasil s výdatnými škótskymi raňajkami, mi pán domáci, penzionovaný železničiar Albert, hovorí: „Tak ty si zo Slovenska, tam máte vysoké hory, že? Tak to by si mal ísť na Ben Nevis, po takýchto silných raňajkách by si to mohol zvládnuť.“ Hoci som to nemal v úmysle, vyberám som sa na prechádzku, trochu rozdýchať a rozchodiť opečenú slaninku, klobásu, bielu fazuľu s paradajkou, biely a čierny puding, misku ovsených vločiek a asi liter kávy. Po dvoch kilometroch prichádzam do malebného údolia Glen Nevis, kde sa natáčali všelijaké tie statočné srdcia, nesmrteľní highlanderi, robroyovia a harry potteri. Naozaj čarovná krajina.
V turistickom centre, ktoré bolo pôvodným cieľom mojej vychádzky sa dozvedám, že výstup na Ben Nevis trvá tri až štyri hodiny a počasie je dnes celkom vhodné na výstup. To znamená prehánky, miestami oblačno a mierny vietor, čo boli na koniec augusta veľmi priaznivé okolnosti. Kedy ak nie teraz! Dopĺňam si zásoby a s predstavou príjemnej celodennej túry sa vydávam na výstup. Hoci na vrchol sa dá dostať rôznymi cestami, vyberám si tú najľahšiu, Pony Track, ktorú vybudovali kvôli zásobovaniu dnes už neexistujúceho observatória.
Nadmorská výška údolia Glen Nevis je asi dvadsať metrov. Vrchol Ben Nevisu je o 1322 metrov vyššie, more je vzdialené len niekoľko kilometrov. Ešte stále mi nedochádza, čo to v praxi znamená. V údolí bolo príjemných 18°C, popŕchalo a cez mraky kde-tu presvitalo na smrekové a jedľové lesy slnko. Všade sýte odtiene zelenej. Je nedeľa a tak na každom kroku stretávm skupinky turistov. Po necelých dvoch hodinách som v sedle, pri jazere Lochan Meall an t-Suidhe. Žiadny piknik pri horskom plese sa však nekoná. Pôda naokolo je celá rozmoknutá, navyše začína hustejšie pršať, tak pre istotu pokračujem ďalej.
Po niekoľkých stovkách metrov miernymi traverzami, keď chodník zo dvakrát križuje potok tvoriaci na príkrych svahoch vodopády, sa začina postupne strácať vegetácia. Mračná sa na chvíľu trhajú a ja ako omámený pozerám na kopce oproti a pod sebou. Už si v duchu predstavujem, že kým vyjdem hore, vietor tie oblaky úplne rozfúka a ja budem patriť k šťastlivcom, ktorí zažili jasnú oblohu na Ben Nevise. A možno dovidím až do Írska, ako mi s podozrivým úsmevom tvrdili dolu v turistickom centre. Figu do Írska, už o pár minút sa okno v oblakoch zatvára a cesta predo mnou sa začína strácať v hustej hmle.
Kamene pod nohami, kamene naokolo, pod nimi dosť často „nenápadne“ zasunuté odpadky (nachádzam niekoľko prázdnych plechovíc od českého piva), sem-tam v zákrute ako upozornenie kamenný mužík a do toho občas hlas krkavca. V tej hmle mi pripadá ako halucinácia. Všimnem si, že na bunde mi namŕzajú ihličky sriene. Kosa. A nikde nikoho. Vôbec by som sa nečudoval, keby sa zrazu na chodníku z hmly vynorili monty pythonovskí „Rytieri, čo hovoria Ni!“ Asi po pol hodine, keď sa mi z mysle začínajú vynárať chmúrne útržky informácií, že tu zvykne dosť veľa ľudí poblúdiť v hmle, stretávam postarší vysmiaty pár. Paráda, vraj už je to len dvadsať – tridsať minút.
Po asi trištvrte hodine konečne v hmle rozoznávam väčšiu skupinku ľudí fotiacich sa pri rozvalinách observatória, ktoré tu fungovalo v rokoch 1883 až 1904, pamätník obetiam druhej svetovej vojny a núdzovú útulňu pre tých, ktorých by počasie prinútilo prenocovať tu. Do kamenej chyže je vsadená plechová búda asi dvakrát dva metre a v nej zopár tenkých spacákov. Podľa nálepiek vidím, že tu prespali drsňáci z Katowíc a z Hradca Králové. Vrchol je rozľahlá plošina, na severnej strane prudko sa zvažujúca dolu, na okraji zrázu svietia fľaky snehu. Vietor fúka do tváre bodajúce ihličky mrznúceho dažďa, všade je inovať, a tak sa po krátkom čumení do blba uprostred oblaku, na najvyššom bode Británie, vraciam naspäť.
Nič nepoteší skrehnutého turistu viac, ako keď pri zostupe stretne ani nie štvrťhodinu pod vrcholom otca s dcérou, obaja v tielkach, ako sa na horalov patrí, skôr bežia ako kráčajú. A nie sú jediní, cestou dolu takýchto bežcov stretávam ešte asi piatich. To bude asi nejaká miestna špecialita, pomyslím si. A aj je. Ako som sa neskôr dozvedel, istý William Swan, holič z Fort Williamu, si takto na kopec vybehol už v roku 1895. Musel to byť borec, vraj to stihol tam a späť za dve hodiny a štyridsaťjeden minút. Jeho vzor nasledovali ďalší hajlenderi a do roku 1903 sa organizoval každoročný beh na Ben Nevis. Po uzavretí observatória nasledovala pauza až do roku 1937, kedy sa tradícia obnovila a trvá až dodnes. Vždy v prvú septembrovú nedeľu, ale nemôže štartovať hocikto. Adepti musia mať za sebou aspoň tri iné horské behy a byť patrične vystrojení.
Keď som vyšiel z hmly, otvorili sa predo mnou znovu ďaleké výhľady. Vidieť more ponad zelené horské chrbáty bol asi najúžasnejší pohľad tohto výletu. Preto mi zostup trvá aspoň o hodinu dlhšie, ako výstup, okrem toho si už musím dávať poriadny pozor, kam stúpam, kamenitý chodník je miestami zradný. Ďážď, a mráz zostali hore za mnou a keď podvečer zostupujem do údolia, v šikmých lúčoch slnka vidím až gýčovito malebný hostinec Ben Nevis Inn. Okrem jedla a skvelého piva tu ponúkajú aj whisky z neďalekej pálenice pri Victoria Bridge. Na jej výrobu sa používa voda z potoka Alt a Mhuillin, ktorý steká zo severnej strany Ben Nevisu. S ražovo-rašelinovou arómou na podnebí sa už takmer po tme vyberám popri potoku naspäť do Fort William a hlavu mám ešte stále v oblaku.
Braňo Bačik
Ilustračné foto: Challenge Publications
Na Ben Nevis som sa vybral vlastne úplnou náhodou. Po týždennom jazykovom kurze v Edinburghu som si povedal, že by bola škoda odísť zo Škótska a nevidieť Vysočinu. Keďže mi zostávalo len pár dní a túžil som aspoň z okna autobusu vidieť legendárne údolie Glencoe, vybral som si linku, ktorá tadiaľ prechádza a končí v mestečku Fort William. Išiel som len tak na slepo, ale škótska pohostinnosť nesklamala. Ubytoval som sa v prvom voľnom bed and breakfaste a vybral sa potĺkať po meste.
Na druhý deň ráno, keď som zápasil s výdatnými škótskymi raňajkami, mi pán domáci, penzionovaný železničiar Albert, hovorí: „Tak ty si zo Slovenska, tam máte vysoké hory, že? Tak to by si mal ísť na Ben Nevis, po takýchto silných raňajkách by si to mohol zvládnuť.“ Hoci som to nemal v úmysle, vyberám som sa na prechádzku, trochu rozdýchať a rozchodiť opečenú slaninku, klobásu, bielu fazuľu s paradajkou, biely a čierny puding, misku ovsených vločiek a asi liter kávy. Po dvoch kilometroch prichádzam do malebného údolia Glen Nevis, kde sa natáčali všelijaké tie statočné srdcia, nesmrteľní highlanderi, robroyovia a harry potteri. Naozaj čarovná krajina.
V turistickom centre, ktoré bolo pôvodným cieľom mojej vychádzky sa dozvedám, že výstup na Ben Nevis trvá tri až štyri hodiny a počasie je dnes celkom vhodné na výstup. To znamená prehánky, miestami oblačno a mierny vietor, čo boli na koniec augusta veľmi priaznivé okolnosti. Kedy ak nie teraz! Dopĺňam si zásoby a s predstavou príjemnej celodennej túry sa vydávam na výstup. Hoci na vrchol sa dá dostať rôznymi cestami, vyberám si tú najľahšiu, Pony Track, ktorú vybudovali kvôli zásobovaniu dnes už neexistujúceho observatória.
Nadmorská výška údolia Glen Nevis je asi dvadsať metrov. Vrchol Ben Nevisu je o 1322 metrov vyššie, more je vzdialené len niekoľko kilometrov. Ešte stále mi nedochádza, čo to v praxi znamená. V údolí bolo príjemných 18°C, popŕchalo a cez mraky kde-tu presvitalo na smrekové a jedľové lesy slnko. Všade sýte odtiene zelenej. Je nedeľa a tak na každom kroku stretávm skupinky turistov. Po necelých dvoch hodinách som v sedle, pri jazere Lochan Meall an t-Suidhe. Žiadny piknik pri horskom plese sa však nekoná. Pôda naokolo je celá rozmoknutá, navyše začína hustejšie pršať, tak pre istotu pokračujem ďalej. Po niekoľkých stovkách metrov miernymi traverzami, keď chodník zo dvakrát križuje potok tvoriaci na príkrych svahoch vodopády, sa začina postupne strácať vegetácia. Mračná sa na chvíľu trhajú a ja ako omámený pozerám na kopce oproti a pod sebou. Už si v duchu predstavujem, že kým vyjdem hore, vietor tie oblaky úplne rozfúka a ja budem patriť k šťastlivcom, ktorí zažili jasnú oblohu na Ben Nevise. A možno dovidím až do Írska, ako mi s podozrivým úsmevom tvrdili dolu v turistickom centre. Figu do Írska, už o pár minút sa okno v oblakoch zatvára a cesta predo mnou sa začína strácať v hustej hmle.
Kamene pod nohami, kamene naokolo, pod nimi dosť často „nenápadne“ zasunuté odpadky (nachádzam niekoľko prázdnych plechovíc od českého piva), sem-tam v zákrute ako upozornenie kamenný mužík a do toho občas hlas krkavca. V tej hmle mi pripadá ako halucinácia. Všimnem si, že na bunde mi namŕzajú ihličky sriene. Kosa. A nikde nikoho. Vôbec by som sa nečudoval, keby sa zrazu na chodníku z hmly vynorili monty pythonovskí „Rytieri, čo hovoria Ni!“ Asi po pol hodine, keď sa mi z mysle začínajú vynárať chmúrne útržky informácií, že tu zvykne dosť veľa ľudí poblúdiť v hmle, stretávam postarší vysmiaty pár. Paráda, vraj už je to len dvadsať – tridsať minút.
Po asi trištvrte hodine konečne v hmle rozoznávam väčšiu skupinku ľudí fotiacich sa pri rozvalinách observatória, ktoré tu fungovalo v rokoch 1883 až 1904, pamätník obetiam druhej svetovej vojny a núdzovú útulňu pre tých, ktorých by počasie prinútilo prenocovať tu. Do kamenej chyže je vsadená plechová búda asi dvakrát dva metre a v nej zopár tenkých spacákov. Podľa nálepiek vidím, že tu prespali drsňáci z Katowíc a z Hradca Králové. Vrchol je rozľahlá plošina, na severnej strane prudko sa zvažujúca dolu, na okraji zrázu svietia fľaky snehu. Vietor fúka do tváre bodajúce ihličky mrznúceho dažďa, všade je inovať, a tak sa po krátkom čumení do blba uprostred oblaku, na najvyššom bode Británie, vraciam naspäť.
Nič nepoteší skrehnutého turistu viac, ako keď pri zostupe stretne ani nie štvrťhodinu pod vrcholom otca s dcérou, obaja v tielkach, ako sa na horalov patrí, skôr bežia ako kráčajú. A nie sú jediní, cestou dolu takýchto bežcov stretávam ešte asi piatich. To bude asi nejaká miestna špecialita, pomyslím si. A aj je. Ako som sa neskôr dozvedel, istý William Swan, holič z Fort Williamu, si takto na kopec vybehol už v roku 1895. Musel to byť borec, vraj to stihol tam a späť za dve hodiny a štyridsaťjeden minút. Jeho vzor nasledovali ďalší hajlenderi a do roku 1903 sa organizoval každoročný beh na Ben Nevis. Po uzavretí observatória nasledovala pauza až do roku 1937, kedy sa tradícia obnovila a trvá až dodnes. Vždy v prvú septembrovú nedeľu, ale nemôže štartovať hocikto. Adepti musia mať za sebou aspoň tri iné horské behy a byť patrične vystrojení.
Keď som vyšiel z hmly, otvorili sa predo mnou znovu ďaleké výhľady. Vidieť more ponad zelené horské chrbáty bol asi najúžasnejší pohľad tohto výletu. Preto mi zostup trvá aspoň o hodinu dlhšie, ako výstup, okrem toho si už musím dávať poriadny pozor, kam stúpam, kamenitý chodník je miestami zradný. Ďážď, a mráz zostali hore za mnou a keď podvečer zostupujem do údolia, v šikmých lúčoch slnka vidím až gýčovito malebný hostinec Ben Nevis Inn. Okrem jedla a skvelého piva tu ponúkajú aj whisky z neďalekej pálenice pri Victoria Bridge. Na jej výrobu sa používa voda z potoka Alt a Mhuillin, ktorý steká zo severnej strany Ben Nevisu. S ražovo-rašelinovou arómou na podnebí sa už takmer po tme vyberám popri potoku naspäť do Fort William a hlavu mám ešte stále v oblaku.
Braňo Bačik
Ilustračné foto: Challenge Publications
