Zdieľaj
Twitter
Myspace
Facebook
Podľa legendy sa tento Havajčanmi milovaný obor potuloval po krajine a všade, kde stúpil vyrastali polia s tarom. Jedného dňa sa hlava dediny rozhodla postaviť nový heiau – chrám. No dedinčania na stavbu čas nemali a tak sa do roboty pustil obor, ktorý to zvládol za dva týždne. Dedinčania mu na jeho počesť usporiadali Luau – veľkú oslavu s množstvom jedla. Obor si po oslave – zmorený jedlom – ľahol na odpočinok a leží tak dodnes.
Iná legenda nepopisuje obra v tak peknom svetle. Tento otravný obor vraj neustále len žiadal jedlo. Dedinčania unavení ustavičným kŕmením mu jedného dňa pripravili veľkú hostinu kde do rýb a poi (škrobového "pudingu" z tara) ukryli veľa kameňov. Po tom, čo ich večne hladný obor zjedol, upadol do spánku, z ktorého sa dodnes neprebral.
Na Spiaceho obra (havajsky Nounou) vedú tri turistické chodníky – východný z mestečka Wailua (dlhý 2,3 km), najprudší západný (dlhý len 1,6 km) a najdlhší južný z údolia Wailua (dlhý 3,4 km). Ideálne je vydať sa na Spiaceho obra jednou cestičkou a zísť z neho inou. My sme sa vybrali najprudšou západnou a vďaka prehliadnutiu navigačnej tabule sme prešli aj kus východnej cestičky.
 |
 |
Terén západného chodníka je spočiatku rovinatý, až v tretej tretine – zhruba v mieste, kde sa spája s východným chodníkom – stúpa k vrcholu kopca. My sme však odbočku na vrchol prehliadli a pokračovali sme východnou cestičkou späť dolu z Obra. Že nejdeme správne sme si ale uvedomili až po čase pretože chodník sa vinul obvodom kopca a ponúkal krásne výhľady na údolie.
Z flóry sú tu úžasné kríky Hao, ktoré vyzerajú ako obrovská kopa raždia. Neskôr chodník lemujú stromy Haly, kríky Čerešňových Guáv a ďalšie zaujímavé dreviny, ktoré často vyzerajú ako z praveku.
 |
 |
Miesto, kde sa západná cestička napája na východnú je v úplnom tieni obrovských Norfolkských borovíc. Hoci stromy majú s borovicami spoločný len názov, pripomína táto časť cesty stredoeurópsky les.
 |
 |
 |
 |
Zem je úplne pokrytá popadanými rôznofarebnými "ihličkami" borovíc-neborovíc a vzhľadom na veľkú vlhkosť a relatívny chlad si pripadáme skutočne takmer ako doma. Až do chvíle keď na nás z pňa vykukne nádherná orchidea. O chvíľu ďalšia a ďalšia ...
 |
 |
Nad lesíkom už začínajú výhľady najmä na mesto Kapa´a. Na severe spoza Guavových kríkov opäť vykúkajú hory z centra ostrova.
Asi po kilometri, kde už je chodník kľukatý a terén príkry a klzký, sa pripája úzky južný chodník. Po pár metroch šerom vytvorených silnou vegetáciou sa dostávame na chrbát Obra – na plošinku s prístreškom a RESPECT lavičkou, z ktorej je pôsobivo čistý výhľad na západné pobrežie ostrova.
Odtiaľto vedie kratučký chodník k skalám, ktoré nás vynesú takpovediac Obrovi do papule.
Na skalách naša jeden a trištvrte ročná dcéra zisťuje, že chce byť horolezcom.
 |
 |
Hore už je výhľad na všetky strany. Asi meter širokou skalnatou cestičkou po brade Obra sa dostávame k malým jaskyniam, ktoré môžu byť Obrovým uchom, okom či nosom.
Na opačnú stranu je skaliek menej, no pár metrovým stúpaním sa dostaneme na najvyšší bod Spiaceho obra – jeho čelo.
Tu nám je už úplne jasné prečo je trek na Obra taký populárny. Nie je náročný – dá sa vyšliapať aj bez kondičky alebo dokonca pri troche opatrnosti aj v noci – a sú z neho nádherné výhľady na celé západné pobrežie a tiež na hory v mrakoch – náš starý známy upršaný stred ostrova.
Naspäť sa vyberáme, keď sa už slnko začína približovať k horizontu. Je mierne klzko a máme so sebou malé dieťa, takže nemôžme čakať na západ slnka. Cestou dolu ale vidíme desiatky tých, ktorý si západ slnka idú pozrieť práve z vrchola Obra. My sa pripojíme až nabudúce.
Text: Denisa Kureková
Foto: Dano Kurek, Denisa Kureková
