Zdieľaj
Twitter
Myspace
Facebook
V druhej polovici 19. storočia do Južnej Ameriky prichádzalo obrovské množstvo ľudí - najmä mužov mladších ako 45 rokov - za prácou a lepším životom. Ubytovávali sa obvykle v činžovných domoch s átriom či verandou (conventillos), z ktorej sa vchádzalo do jednoduchých izieb. Väčšinu imigrantov tvorili Španieli a Taliani, no boli tu aj Francúzi, Indoeurópania, Arménci, Nemci či Slovania. V domoch okrem imigrantov žili aj pôvodní obyvatelia, ktorí tiež prichádzali do miest pracovať. Všetky tieto národnosti žili spolu a bolo nevyhnutné, aby si našli jednotiaci prvok. A tým sa stalo tango.
 |  |
Tango ale nevzniklo zo dňa na deň. Ani ho nikto nevymyslel od stola. Hovorí sa, že bez toho národnostne-kultúrneho gulášu, aký ovládol juhoamerické predmestia, by nevzniklo vôbec. Každý z obyvateľov domu mal svoj tanec, svoju hudbu, piesne a často aj svoj hudobný nástroj. Ak si na verande skupinka imigrantov zahrala a zatancovala, zvyšní obyvatelia sa toho chtiac-nechtiac museli zúčastniť. Kým jedna skupinka hrala, ďalší tancovali buď svoje tance, ktoré sa na hudbu hodili alebo improvizovali. Postupom času sa vyvinul tanec, ktorý dnes poznáme pod názvom tango. Okrem činžovných domov imigrantov zohrali vo vývoji tanga veľkú úlohu nevestince a kaviarne. Teda miesta, kam sa mladí prisťahovalci chodili odreagovať. Prostitútky tento tanec šírili medzi všetky spoločenské triedy. Tango si získavalo ľudí, no na verejnosti sa ho odvažovali tancovať iba prostitútky. Takže ľudia sa tango učili tajne a tajne ho aj tancovali.
Kto vie, ako by tento utajovaný tango ošiaľ dopadol, keby ho muži z vyššej spoločnosti, ktorí cestovali, neukázali tanečniciam z nočných klubov a salónov v Európe. Tu nikto netušil o tom, že v Amerike je to hriešny tanec, ktorý sa tancovať nepatrí. A tak sa tancoval. Všade. Paríž tango preslávil v takej miere, že onedlho sa aj v Buenos Aires dostalo tango na verejnosť. A krátko na to aj do ulíc, kde zotrváva dodnes ako neoddeliteľná súčasť argentínskej histórie.
Bajofondo: Leonel El Feo
 |  |
| Hovorí sa, že tango má toľko podôb, koľko tanečníkov. No predsa len má niekoľko charakteristík. Prvým znakom je, že tanečníci stoja veľmi blízko seba. Ďalším znakom je využitie pauzy ako choreografického prvku. Kým jeden z páru zastaví, druhý tancuje ďalej bez toho aby opustil pevné objatie. Z tohto pomerne neobvyklého prvku sa odvodil aj pôvodný názov tanga - tanec s pauzami (baile con cortes). |
Text: Denisa Kureková
Foto: Pavol Urminský, Gabriela Urminská
