NOMAD | Cestovanie, Príroda, Čaj, Exotika | Online magazín a E-shop

Toto je príbeh troch chalanov, ktorí sa na jar v roku 2006 vybrali na cestu po Indii a Nepále. Každý z nich mal na to možno trochu iné dôvody, ale spájala ich zvedavosť, túžba po slobode a ... to už je vlastne aj dosť, aj keď toho samozrejme bolo viac. Je to príbeh ich PRVEJ cesty do Indie.

Dodo, Andrej a Dano, 2. marec 2006. Konečne sme sa dotrepali na letisko v Budapešti, vybavili formality a čakali na lietadlo do Moskvy. Šťastní, vzrušení a trochu nervózni sme si dávali „na guráž“ z fľaše Captain Morgana. Do Dillí sme mali letieť Aeroflotom, lebo mal najlacnejšie letenky. Čakalo nás 9 týždňov na ceste, počas ktorých sme plánovali prejsť z Dillí do Varanasi, potom do Bodhgaye, odtiaľ do Darjeelingu a Sikkimu. Potom prejsť z východu na západ krížom cez Nepál a po ceste stráviť nejaký čas turistikou v Himalájach. Do Indie sme sa chceli vrátiť na severovýchode, prejsť z Manali do Ladakhu, tam stráviť pár dní zase na treku a vrátiť sa späť do Manali – prípadne to skúsiť cez Kašmír. Potom v závislosti od času navštíviť Rišikeš a pramene Gangy v Gangotri. Samozrejme sme mali kopu ďalších hurá nápadov, na papieri to vyzeralo jednoducho.

Do Moskvy sme leteli starým vŕzgajúcim Tupolevom (zase Captain Morgan na guráž), na Šeremetjeve sme drepeli pár hodín na zemi, rum sa minul, tak sme sa dozásobili 2 litrami dánskej 50 % vodky (kvôli dezinfekcii) a z nudy popíjali ďalej. Do Dillí nás už niesol oveľa novší Iljušin, ktorého pasažieri sa delili na dve skupiny – pestrofarební Indovia a opití Rusi. A my.

V Dillí sme z lietadla vypadli dosť pod parou asi o druhej ráno miestneho času, absolvovali prvé byrokratické špecialitky Indie, vymenili si peniaze (určite doporučujem zameniť si rupie priamo na letisku) a v príletovej hale našli chlapíka, ktorý mal na ceduli moje meno. Pred odletom sme sa totiž úplne nedobrodružne rozhodli, že si na úvod cesty odpustíme povestnú handrkovačku s taxikármi na letisku a prvý nocľah aj s odvozom z letiska som objednal e-mailom. Kamarát mi na toto doporučil hotelík Namaskar na Main Bazar – Paharganj a môžem povedať, že sme neoľutovali. Doporučujem. V Indii čaká oveľa viac zaujímavejších dobrodružstiev ako nechať sa v noci hneď po prílete zaviesť úplne inam ako ste chceli a za oveľa vyššiu cenu + stratiť polku ďalšieho dňa na to, aby ste sa dostali na nejaké normálne miesto. Toto sa bohužiaľ stalo dvom Maďarkám, ktoré sme na letisku stretli. Náš šofér sa nedal zlomiť, aby ich zobral s nami do Namaskaru, tak sa vybrali zohnať iný povoz. Taxikár ich zaviezol niekam do neznámej štvrte, ale za to k svojmu známemu – samozrejme za extra cenu.

V sprievode šoféra sme teda vykročili z letiska a v tom momente sme dostali poriadnu po papuli. Toto je presne ono. India je krajina, na ktorú sa môžete pripravovať ako chcete, ale tomu šoku sa vyhnúť nedá – horúčava, pekelný smrad a dav ľudí. A tí neprechádzajú okolo, ale hrnú sa. Hrnú sa k vám – nosiči, taxikári, „rikšáci“, predavači, kšeftári s hocičím, žobráci. Snažili sme sa čo najrýchlejšie predrať k autu – klasickému starému, bielemu ambassadoru. Šofér sa na nás tváril, že hrozne meškáme, ale celé to bola len hra o bakšiš – nikdy som nestretol Inda, čo by sa niekam ponáhľal. Samozrejme, na turistov („First time in India, sir?“) treba vyskúšať všetko. Po ceste nám hovoril, že v Dillí je práve prezident Bush (W.) a že či nemá ísť okolo hotela, v ktorom je ubytovaný. Tak s týmto sa veru do nášho vkusu netrafil.

Asi po hodine cesty sme zostali stáť v ulici, ktorá bola okrem 2 kráv a nejakého človeka ležiaceho na zemi pri ceste úplne prázdna. Bola noc, nesvietili žiadne svetlá a podľa šoféra sme boli na mieste. Pýtam sa ho:
„Toto je Paharganj?“
„Áno pane.“
„A ako ďaleko je to do centra?“, pýtam sa nablblo.
„Ste tu, priamo v centre, pane.“
Moc sa mi to nevidelo, ale v úzkej postrannej uličke sme naozaj našli náš hotel, po polhodine čakania na recepcii sa dostali na izbu, pripili si „hurá už sme tu“ a dolámaní po ceste zaľahli do spacákov.

Asi o hodinu nás zobudil hluk. Paharganj bol na nohách. Boli sme naozaj tu.




Text & foto: Dano Kurek