NOMAD | Cestovanie, Príroda, Čaj, Exotika | Online magazín a E-shop

Budúcnosť miest spočíva v ich minulosti, z ktorej musia vychádzať a ďalej sa rozvíjať. Pandžábska metropola Chandigarh, dieťa Corbusierovho génia, má dnes niečo cez 50 rokov a v tomto prípade sa musíme predovšetkým poučiť z chýb, ktoré tento ambiciózny projekt priniesol. Je odpoveďou na manifest CIAM z roku 1933 a na víziu moderného indického mesta.

Po získaní nezávislosti spod britskej nadvlády v roku 1947 bol indický subkontinent rozdelený medzi dva novovznikajúce štáty Indie a Pakistanu. Hlavné mesto vtedajšej provincie Pandžábu, Lahore, pripadlo Pakistanu a v mysliach indických národných lídrov začala rezonovať otázka nového administratívneho centra. V marci r. 1948 vláda Východného Pandžábu vybrala jednu z troch parciel pre budúce hlavné mesto – Chandigarh.



Do procesu plánovania sa zapojili dva tímy. Prvý bol vedený americkým architektom a urbanistom Albertom Mayerom, druhý švajčiarsko-francúzskym architektom Le Corbusierom. Do hry vstúpil aj ministerský predseda Jawaharlal Nehru, ktorý pokladal Mayera za spriazneného s indickým prostredím (rozvíjal projekty pre Kanpur, Bombaj a Dillí) a veril, že vytvorí mesto podľa jeho predstáv. Začiatkom roku 1950 bolo plánovanie zverené Mayerovi, avšak o pol roka neskôr tragicky zahynul jeho blízky spolupracovník, Maciej Nowicky. Tentoraz zasiahli oficiálni predstavitelia Pandžábskej vlády, ktorí chceli vytvoriť projekt zodpovedajúci myšlienke európskej modernity a zároveň veľkolepé monumentálne mesto budúcnosti, symbol  nezávislosti a indickej demokracie. Vo februári roku 1951 prišiel do Chandigharu Le Corbusier a spolu so svojimi spolupracovníkmi (Jeanneret, Fry a Dew) v rekordne krátkom čase upravil Mayerov plán a prevzal architektonickú kontrolu nad výstavbou nového mesta.



Mayerov plán vychádzal z tradície garden city movement,  mesto tvoria decentralizované sebestačné štvrte obkolesené zeleným pásom, obsahuje citlivo zakomponované rezidenčné, obchodné, priemyselné a poľnohospodárske zóny. Ak sa teda pozrieme na Corbusierov plán, musíme konštatovať, že sa jedná o hybrid princípov funkcionalistického urbanizmu a garden city. Nemalou mierou samotný proces plánovania ovplyvnili aj nacionalisticky naladení politickí lídri krajiny a pandžábski štátni činitelia.



Le Corbusierov Master Plan

Le Corbusier vyrovnal zakrivené cesty Mayerovho superblocku do tvaru obdĺžnika a štandardizoval jeho rozmer na 800 x 1200 m, nový plán mesta teda vytváral pravidelnú mriežku. Chandigarh bol vyprojektovaný ako ideálne mesto CIAM. Základnými princípmi urbanizmu, ako ich predkladá Aténska charta (Congrès International d’Architecture Moderne, 1933), sú štyri funkcie: bývanie,  práca, oddych a doprava. Plán mesta určuje štruktúru a polohu jednotlivých zón priradených k týmto štyrom funkciám. Corbusierov Master Plan vyznačuje v prvej fáze rozvoja (sektory 1 – 30) rezidenčnú zónu na severozápade. Funkciu práce  tvoria štyri centrá: Capitol complex (budovy The Assembly, The Secretariat, The High Court) na severovýchode, univerzita na severozápade, mestské a obchodné centrum v srdci mesta a priemyselná zóna na juhovýchode. Oddych a relax vyznačuje na mape mestský park Leisure Valley, ktorý začína v sektore 1 a tiahne sa južným smerom až k sektoru 53. Leisure Valley bolo koncipované ako pľúca mesta. Natíska sa nám otázka, či môže byť takto pojatá ľudská aktivita – striktne rozdelená do zón bývania, práce a oddychu, akceptovateľná v demokratickej spoločnosti, o akú India usilovala.



Corbusierov dopravný systém 7Vs bol predstavený v pláne ako krvný obeh, lymfatický a respiračný systém. Problémy dopravy, ako ich pociťovala Európa v post-industriálnej ére, neboli v prípade Chandigarhu aktuálne. India v tomto období predstavovala prevažne poľnohospodársku spoločnosť, ktorá sa dostala spod koloniálnej nadvlády. A práve tu sa stretáme vôbec s prvou aplikáciou tohto nového systému ciest. Systém 7Vs rozhodujúcim spôsobom determinuje esenciálnu funkciu jednotlivých sektorov. Každý sektor je uzavretá sebestačná jednotka, ohraničená po dlhšej strane cestou V3 a po kratšej strane V2. Hlavné bulváre V2 tvoria Jan Marg (spája Capitol complex a Leisure Valley) a Madhya Marg (prechádza naprieč mestom a spája industriálnu oblasť a železnicu s univerzitou). Cesty V3 ohraničujú jednotlivé sektory a umožňujú rýchlu prepravu. Vnútro sektoru je chránené od hustej premávky a tvoria ho cesty V4, V5, V6 a V7. V4 predstavuje obchodnú ulicu, ktorá prepája jednotlivé sektory v horizontálnom smere, V5 -  vnútorný okruh sektoru, V6 – prístupovú komunikáciu k jednotlivým obytným budovám, V7 – cestu pre chodcov.



V porovnaní s ostatnými indickými mestami, typickými svojim čulým obchodným ruchom v úzkych takmer nepriechodných uličkách, pripomína Chandigarh svojou prázdnotou a predimenzovanými priestormi skôr mesto duchov ako živý organizmus.



Corbusierov Master Plan definuje aj architektonickú kontrolu komerčných stavieb rezidenčných domov a malých zástavieb. Mesto bolo naplánované ako administratívne sídlo Pandžábu a primárne určené pre úradníkov štátnej správy, politikov a utečencov. Le Corbusier si od začiatku rezervoval projektovanie Capitol complexu a spolupracovníkom vyčlenil projektovanie domov pre štátnych zamestnancov (plán zahŕňal 13 typov obytných budov), škôl, nákupných centier, nemocníc.. Je nepochopiteľné, prečo v tomto pláne absentuje priestor pre stavebných robotníkov, ktorí participovali na výstavbe, maloobchodníkov a pouličných predavačov, rikšov, holičov, obuvníkov.., ktorí sú typickou súčasťou indickej spoločnosti. Mesto bolo naprojektované pre populáciu pol milióna obyvateľov. Prvá fáza predurčovala rozvoj 30 sektorov s rozlohou 43 km² a populáciou 150 000, druhá rozvoj sektorov 31 – 47 na ploche 70 km² s populáciou 350 000. V takomto vývine objavujeme istú hierarchiu, severné sektory s dobrou infraštruktúrou a menšou hustotou osídlenia  sú privilegované najvyšším úradníkom a politikom, najbohatším a najstarším rodinám v meste.



Chandigarh po Corbusierovi

V súčasnosti je Chandigarh významné kultúrne, obchodné, administratívne a vzdelávacie centrum severnej Indie, patrí k najbohatším a najdrahším mestám na celom indickom subkontinente. Z jeho rozvoja profitujú susedné štáty Harijána a Pandžáb, ktoré rozvíjajú regióny vlastných miest Panchkula a Mohali. Mesto priťahuje developerov a investorov z celej krajiny. Intenzívna výstavba komerčných a rezidenčných projektov prebieha aj v ďalších oblastiach v okolí mesta: Kharar, Zirakpur, Derra Bassi, Mani Majra a Baddi. Počnúc rokom 1976 postavil mestský stavebný podnik (Chandigarh Housing board) asi 45 000 bytových jednotiek, v ktorých žije 25% populácie. Je veľmi pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti všetky tri mestá vytvoria konglomerát s charakterom metropoly (Chandigarh tri-city). Corbusierova koncepcia definitívneho mesta sa nám javí s odstupom času ako utópia. Mesto sa totiž nedá naplánovať za štyri dni, nemôže byť štandardizované do uniformných sektorov a nemôže byť navrhnuté pre robotov.



Chandigarh očami návštevníka

Chandigar sme navštívili začiatkom mája roku 2006. O štvrtej ráno sme vystúpili z diaľkového autobusu a po chvíli sa objavila motorová rikša. Postupovali sme podľa doporučení z turistického sprievodcu a chceli sme odviezť do sektoru 18, do hotelu Panchayat Bhavan. Šofér sa nás snažil presvedčiť, že takýto hotel v Chandighare neexistuje a iniciatívne nás zaviezol do sektoru 37 a ponúkol nám „lacné ubytovanie u známeho“. Odvahu vystúpiť z motorovej rikše však nemal nikto z nás. Podobalo sa to tu na jedno veľké vrakovisko a necítili sme sa ani sekundu v bezpečí. Opäť sme siahli po turistickom sprievodcovi a rozhodli sme sa, že situáciu zvládneme sami. Po dlhom prehováraní šofér konečne pochopil, že nás má dopraviť do sektoru 22. Prešli sme asi 15 hotelov, kým sa nám podarilo nájsť cenovo prijateľné ubytovanie (ceny sú niekoľko násobne vyššie ako vo zvyšku Indie). Boli sme na konci dvojmesačného výletu, ale s takouto aroganciou a neochotou sme sa dovtedy nestretli.



Na druhý deň sme sa konečne ubytovali v hoteli Panchayat Bhavan a vyrazili do mesta. Vonku pražilo slnko a teplota sa pohybovala okolo 40 stupňov. Veľmi rýchlo sme pochopili, že v Chandigarhe sa nedá chodiť po vlastných, všetko bolo veľmi ďaleko. Po hodine mi pripadali všetky budovy sivé a jednotvárne. V mysli som prepočítaval tony a tisíce ton použitého betónu. Najviac očakávaná návšteva sektoru 1 bola veľkým sklamaním. Nikde ani živej duše. Možno raz ročne tu defilujú vojaci pri slávnostnej prehliadke, ale to si iba predstavujem v tej horúčave. Capitol Complex, ktorý je pre bežných ľudí nedostupný, nemôže byť považovaný za chrám demokracie. A tam niekde ešte ďalej smerom na sever (v Corbusierovom pojatí nad hlavou) sa týčila Otvorená ruka, ktorú mesto podáva šťastným zajtrajškom.



Samotná orientácia medzi jednotlivým sektormi bola komplikovanejšia, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Cesty medzi sektormi pripomínali skôr bludisko, pravidelne sme sa strácali, alebo ocitli tam, kde sme byť nechceli. City Center (sektor 17) bola presiaknutá luxusom a značkovým obchodmi. Spomínam si, ako sme tu hľadali dve hodiny internetovú kaviareň a nakoniec sme ju ani nenašli. Nákupné centrum, kde sa dá kúpiť minerálka, sa nachádza v inom sektore, ako sú reštauračné zariadenia. V múzeu (The Government Museum) som dlho sledoval Corbusierovu víziu človeka – živého mesta. Nemala nič spoločné s realitou, akú som prežíval. Moderná urbanistická koncepcia mesta v duchu CIAM (bývanie – práca – relax), ktorá mala pre človeka znamenať úsporu času, bola vlastne iba predstava. V opačnom prípade by tu ľudia museli jazdiť na „bavorákoch“ po V3 cestách rýchlosťou aspoň 180 km/h, aby to naozaj všetko zvládli obehať.



Počas návštevy v meste sme natrafili iba na dvoch zahraničných turistov. Naopak domáci Chandigarh milujú, pretože je skrátka „in“, znamená budúcnosť a prosperitu, luxus a nadradenosť. Turisti z rôznych kútov Indie sem chodia obdivovať Rock Garden, ktorá nikdy nebola súčasťou Corbusierovho plánu. Záhradu navrhol a vybudoval počas niekoľkých rokov Nek Chanda, niekdajší utečenec zo západnej časti Pandžábu, ktorá po rozdelení pripadla Pakistanu.




Text: Jozef Rácik
Foto: Dano Kurek