Zdieľaj
Twitter
Myspace
Facebook
Je pondelok 12. mája, krásne, slnečné, skoro letné ráno. Ľudia nechápavo krútia hlavou keď nakladám do mikrobusu lyže, lyžiarky, lyžiarske palice a niekoľko batohov. Šialenstvo? Nie, len som si akosi stále neužil dostatok snehu túto zimu.
V Leopoldove nakladám dvoch kamarátov z Horehronia, Karola a Miša, v Bratislave ďalších dvoch kamarátov Mariana a Paťa a dve dievčatá – ozdoby našej výpravy – Eriku a Ivetku. Náš smer je jasný – Nórsko, národné parky Jotunheimen, Rondáne a Dovrefjell, najvyššie pohoria severnej Európy, ešte stále neobjavený to raj pre skialpinistov. Tisíce kilometrov štvorcových fantastických zasnežených náhorných plošín, z ktorých trčia k oblakom strmé ľadové štíty, ľadovce ktoré tečú skoro až do mora a hlboké fjordy pri pohľade do ich hĺbky sa točí hlava. Proste paráda.
Teraz nás ale čaká menej príjemná časť expedície, takmer tisíckilometrová cesta na trajekt do severonemeckého Rostocku (našťastie stále po diaľnici). Míňame Brno, stovežatú Prahu, pred hranicou z Nemeckom dokupujeme posledné zásoby piva, bývalú štátnu hranicu z nemeckom si ani nevšimneme, obídeme Dráždany, historické mesto veľmi poškodené bombardovaním počas druhej svetovej vojny, míňame Berlín s jeho 365 metrov vysokou vežou a napokon večer o pol desiatej stojíme v prístave v Rostocku pred našim trajektom, ktorý nám tak trochu groteskne pripomína plávajúci panelák.
Nalodenie a sedemhodinová nočná plavba v severnom mori. Pri pohľade z paluby na sever zatiaľ v diaľke len tušíme polnočné slnko. To ozajstné nás čaká ráno vo švédskom prístave Trelleborg. Nasleduje cesta juhozápadným Švédskom, popri morskom pobreží. Míňame tretie najväčšie mesto Švédska – Malmö s rozostavanou najvyššou budovou Európy, následne aj druhé najväčšie mesto Švédska – Götteborg. Nórsko-švédsku hranicu prechádzame na starom Svinesundskom moste, ktorý je postavený 60 metrov vysoko nad hladinou mora prvého väčšieho fjordu Idelsfjorden. Odmenou je nám pohľad cvakajúcimi fotoaparátmi nielen na hladinu a okolie krásneho fjordu, ale aj pohľad na nový Svinesundský most, architektonický klenot vzdialený asi 500 metrov od nás. Most bol slávnostne otvorený 15. júna 2005 nórskym a švédskym kráľom. Ešte ďalších 100 kilometrov a vchádzame do hlavného mesta Nórska – Osla.
Pri pohľade na túto malebnú metropolu, utopenú v zeleni okolitých lesov a v tyrkyse vôd Oslofjordu nám nedá nesúhlasiť so staronórskym názvom tohto miesta Ušlu – Lúka bohov. Prehliadku centra mesta robíme "klasickým štýlom" z okna mikrobusu a podmorským tunelom hlbokým 47 metrov pod hladinou mora sa presúvame na polostrov Bygdoy, známym aj ako polostrov múzeí. Z bohatej ponuky múzeí si vyberáme múzeum hrdinskej lode FRAM, ktorá sa zúčastnila troch veľkých polárnych expedícii a pod vedením takých kapitánov ako boli Fridtjof Nansen alebo Roald Amundsen sa veľkou mierou sa zaslúžila o prieskum polárnych oblasti arktídy a antarktídy.
Druhé múzeum, ktoré ešte stíhame navštíviť je múzeum Kon Tiki, takisto malebné a pekne spravené múzeum venované nórskemu vedcovi a moreplavcovi Thorovi Heyerdahlovi, ktorý sa snažil na svojich plavbách cez svetové oceány na pltiach a vratkých trstinových člnoch potvrdiť svoje teórie osídľovania kontinentov. Oslo opúšťame v nedočkavom očakávaní blížiacich sa hôr a naozaj, už niekoľko desiatok kilometrov od Osla zbadáme v diaľke prvé zasnežené vrcholky.
Po dvoch hodinách jazdy opúšťame hlavnú cestu a začíname stúpať do hôr. Napriek tomu že je už takmer 9 hodín večer, na oblohe ešte stále svieti slnko a až teraz nám dochádza, že sme už ďaleko na severe, a že si budeme mať možnosť vychutnať začínajúci polárny deň a miesto tmavých nocí nás bude najbližších 8 nocí čakať iba dvoj- trojhodinové šero. Auto sa škriabe horskými cestami do prvého priesmyku a my máme možnosť vidieť pred sebou prvé zasnežené planiny, zamrznuté jazerá, horské štíty pohoria Jotunheimen. Niekoľko metrové steny vyfrézovaného snehu na ceste sú pre nás silný zážitok a tak nevynechávame možnosť fotografovania sa pri týchto snehových mantineloch. Pri pohľade na ľadové štíty a veže národného parku (NP) Jotunheimen nám vyhŕkne z úst neskorší slogan výletu – "famózia" – vymyslené a dovezené slovíčko z Horehronia, ktorým ďalšie dni označujeme všetky úchvatné veci.
Národný park Jotunheimen (v preklade Domov obrov) je najvyšším a najväčším národným parkom v Nórsku, rozloha parku je 1240 kilometrov štvorcových, viac ako 200 štítov je vyšších ako 2 000 metrov (aj preto ten názov "Domov obrov"). Okrem vysokých a strmých štítov sa v NP Jotunheimen nachádza množstvo ľadovcov, ľadovcových jazier z ktorých vyteká množstvo dravých riek vhodných aj na rafting a na veci s tým súvisiace. Popri jednej s nich, dravej horskej rieke Sjoa prichádzame na ubytovanie k príjemnej komfortnej drevenej chatke v údolí Murudálen. Unavení po ceste ale nemôžeme dlho zaspať, jednak z množstva prežitých dojmov a z očakávania ďalšieho dňa, prvého dňa na pásoch, ale hlavne z polárneho podvečera ktorý nám miesto tmy prináša len neurčité šero. Nakoniec zaspávame a je tu ráno a my vyrážame na našu prvú túru.
Našim plánom je prejsť po strmom horskom hrebeni Bessegen nad zamrznutým jazerom Gjende až k hore Besshoe vysokej 2 258 metrov, vystúpiť na ňu a zlyžovať ju. Mimo iného je prechod hrebeňa Bessegen považovaný aj za nórsku národnú túru a fotky z jej letného hrebeňa medzi dvoma tyrkysovými jazerami sa nachádzajú asi v každej knihe a Nórsku. Teraz je ale skorá jar a krásne tyrkysové jazerá sú ešte zamrznuté a na naše sklamanie je hrebeň nedostatočne zasnežený a tak meníme plán, zlyžujeme k druhému zamrznutému jazeru Bessevatnet a pokúsime sa ho obísť po pravej strane aby sme sa dostali až k našej hore. Návrh prejsť krížom cez zmrznuté jazero ihneď zamietame a vydáme sa na pochod okľukou.
Počasie je nádherné, aj keď pri jazere trochu viac fúka studený vietor, a nádherné výhľady sprevádzané výkrikmi "Famózia!" nás sprevádzajú ďalšie tri hodiny, až kým sa nám nepodarí vystúpiť až na vrchol Besshoe. Panoráma z vrcholu je neskutočná a fantastická lyžovačka z vrcholu až k zamrznutému jazeru Bessvatnet je nám sladkou odmenou za vynaloženú námahu.
Ďalšie ráno nás víta zamračenou oblohou, z ktorej padajú veľké snehové vločky a neskôr aj dažďové kvapky. Náš plán na dnes je prejsť po uzatvorenej ceste číslo 63 do sedla Djupapass a vystúpiť na výhliadkovú horu Dalsniba, vysokú 1500 metrov, čnejúcu sa nad – vraj najkrajším – fjordom na svete, nad fjordom Geirangerfjord. Z hory Dalsniba sú neuveriteľné výhľady na tento skvost zapísaný aj v zozname svetového dedičstva UNESCO. Neutíchajúci dážď nám ale mení plány a miesto túry v objatí nórskych hôr sa venujeme návšteve historických a kultúrnych pamiatok v mestečku Lom, turistickom centre národného parku Jotunheimen.
Najprv je to prehliadka dreveného stĺpového kostola Lom Stavkirke pochádzajúceho až z 13. storočia, jedného z 30 zachovalých drevených stĺpových kostolov z tohoto obdobia v Nórsku. Kostolík je veľmi pekne zachovalý a jeho vnútorná výzdoba je úchvatná. Ďalej nasleduje prehliadka Jotunheimen Fjell múzea venovaného národnému parku Jotunheimen, jeho faune a flóre, geológii, histórii ale aj súčastnosti. Pre múzea chtivých je v Lome ešte možnosť navštíviť miestne múzeum minerálov, prípadne malý skanzen. Zvyšok popoludnia venujeme nákupom v Lome a oddychu na našej príjemnej chate v príprave a očakávaní ďalších dní.
Hneď ďalší deň nám servíruje zákusok v podobe národného parku Rondane, najstaršieho národneho parku v Nórsku (založený v roku 1962). Park je kvôli jeho jemnejšiemu rázu ľudovo nazývaný aj Domov dievčat. V porovnaní s NP Jotunheimen má omnoho menšiu rozlohu a iba 10 štítov vyšších ako 2000 metrov, ale to nič neuberá na jeho kráse, osobitnom ráze a atmosfére. Naša túra vedie 10 kilometrovou vysokohorskou planinou až do srdca tohto pohoria k horskému jazeru Ronsvatnet a k chate Rondvasbu na jeho brehoch, v tomto ročnom období uzavretej. Priamo nad nami sa týči najvyšší vrchol tohto pohoria 2187 metrov vysoký Rondoslet, na ktorý sa ale z časových dôvodov ani nepokúšame vystúpiť a tak po krátkej pauze pri chate a jazere odliepame tulenie pásy a lyžujeme nadol smerom k civilizácii. Pri ceste naspäť na chatu sa v doline zastavujeme pri miestnom prírodnom výtvore, kamenných pyramídach vzniknutých eróziou pôdy v strmom brehu s krkolomným názvom Kvitskriuprestine, čo v preklade znamená niečo ako kamenní mnísi.
Ani ďalší deň nám ale počasie nepraje prejsť smerom ku Geirangerfjordu a tak vyrážame na túru smerom k najvyššiemu štítu pohoria Jotunheimen, Galdhopiggen. Kvôli čerstvému snehu je cesta k zimnému stredisku Juvashuta zatvorená, a tak volíme náhradnú túru v jej v blízkosti. Z takmer 1900 metrov vysokého vrcholu Juvasshoe si vychutnávame synchronizované lyžovanie takmer až k autu o 1000 metrov nižšie. 5 vykreslených vlnoviek do mäkkého snehu je pamiatka na tento fantastický deň.
Na ďalší deň sa nám napokon podarí vysnená túra smerom k vyhliadkovej hore Dalsniba nad najkrajším a najznámejším nórskym fjordom Geirangerfjordom. Auto parkujeme na odbočke z hlavnej cesty 55 smerom na Geirangerfjord. Len špičky dopravných značiek trčiace zo snehu pripomínajú, že asi niekde pod nami je cesta smerom Geirangerfjord, cesta ktorou v letnej sezóne prechádza denne množstvo áut, tentokrát sme tu len my a vysoké hory okolo nás. Túra začína adrenalínovo, na začiatku prechádzame množstvom popadaných lavín a snehové seraky v strmých svahoch nad nami neveštia nič dobré. Vyšlo aj slnko, čo len urýchlilo naše kroky cez lavíniská. Naštastie lavínovým úsekom prechádzame bez ujmy na zdraví a už nás čaká rozľahlá, 7 kilometrov dlhá, mierne stúpajúca planina popri zamrznutom jazere Djupasvatnet až do sedla Djupapass ku chate Djupashute. Odtiaľ je to na našu horu ešte asi hodinka do strmého kopca.
Na naše prekvapenie po niekoľkých kilometroch narazíme na odstavený bager a buldozér a odhrnutú cestu vo vysokom snehu z druhej strany od známeho fjordu a mestečka Geiranger. Až teraz máme možnosť vidieť pri vysokých až 5 metrových snehových mantineloch, koľko je tu naozaj snehu. Po odhrnutej ceste sa čoskoro dostávame až k chate Djupasshute, kde na naše prekvapenie stoja autobusy plné turistov ktoré ich doviezli z druhej strany. Turisti sa fotia pri obrovských snehových mantineloch, dajú si kávu na chate a odchádzajú autobusmi po 14 kilometrovej serpentínovej ceste naspať dole k fjordu, kde ich čakajú zakotvené v prístave ich vyhliadkové lode. Pre turistov sme veľká atrakcia – pýtajú sa kde sme sa tu vzali, odkiaľ pochádzame, niektorí si nás aj fotia. Na chate sa chvíľu zohrejeme dáme si kávu a koláčik, ktoré sú na naše veľké prekvapenie grátis, asi kvôli tomu že sme tá atrakcia pre turistov a vyrážame na vrchol Dalsniby.
Bohužiaľ nad vrcholom sa už začínajú kopiť oblaky a poslednú tretinu výstupu na vrchol ideme už v oblakoch a bielej nedefinovateľnej hmle. Len ťažko nachádzame vrcholové plató a výhliadkovú plošinu, z ktorej sú za slnečných a bezoblačných dní neuveriteľné výhľady na hladinu fjordu Geirangerfjord, jeden a pol kilometra hlboko pod nami, ale aj na okolité hory, planiny a jazerá. V hmle pod nami len tušíme obrovskú priepasť, ktorá padá nadol až na hladinu mora. Po polhodine čakania na lepšie časy, keď už sa nám zima vtiera pod naše oblečenie sa zmierujeme s tým, že nič z vrcholu neuvidíme a začíname lyžovať nadol. Na naše potešenie na vrchole stretávame aj prvých nórskych skialpinistov ktorých stretáme za celý týždeň, nakoniec to budú aj prví a poslední skialpinisti, ktorých v Nórsku stretávame. Lyžovanie nadol a cesta naspať do civilizácie je plná výkrikov "Famózia!" a túto túru považujeme za vyvrcholenie nášho skialpinistinického pôsobenia v Nórsku.
Ďalší deň sa ešte pokúšame dostať do národného parku Dovrefjell, ale na naše sklamanie je prístupová cesta zatvorená, tentokrát nie pre množstvo napadnutého snehu, ale kvôli ochrane Pižmoňa severského, vzácneho severského párnokopytníka (podobného krížencovi zubra a ovce), ktorý v Európe vyhynul už v 17. storočí. V 30-tych rokoch minulého storočia bolo dovezených a umelo vysadených v národnom parku Dovrefjell niekoľko kusov tohto veľkého cicavca a dnes sa mu tu veľmi darí a úspešne sa rozmnožuje. Momentálne sa stav tejto populácie odhaduje asi na 130 kusov. Nám začína snežiť a fúkať a tak meníme plán a vyrážame na výhľiadkovú jazdu cez až do údolia Romsdal, vytvoreným dravou ľadovcovou riekou Rauma, popod strmé steny pohoria Romsdalen, kolísky nórskeho horolezectva až pod najvyššiu kolmú stenu Európy, legendárnu 1200 metrov vysokú kolmú stenu Trollveggen, alebo Trolí rebrík, stenu prvý krát zdolanú roku 1962 nórsko-anglickou horolezeckou expedíciou. Stena je známa aj zoskokmi parašutistov, avšak pre niekoľko smrteľných zranení tu bol tento šport zakázaný. Na záver dňa prichádzame do mestečka Andalsnes a kocháme sa pohľadmi na odrazy hôr v morskej hladine fjordu Romsdalsfjord.
Keďže ani ďalší deň sa počasie nezlepšuje rozhodneme sa skrátiť si náš pobyt o jeden deň a vyrážame na cestu domov. Čaká nás ešte krátka zastávka v najznámejšom nórskom stredisku zimných športov v známom olympijskom mestečku Lillehamer (v preklade malé kladivo), kde si vychutnáme pohľad na mesto z výšky skokanských mostíkov a popri najväčšom nórskom jazere Mjosa smerujeme na Oslo, ktoré tentokrát iba zľahka obídeme a pokračujeme k nórsko-švédskej hranici. Tú prekračujem po novom Svinesundskom moste, a posledný pohľad na Nórsko máme zo starým Svinesundským mostom v pozadí.
Vo Švédsku nás ešte čaká zastávka pri mestečku Tannum, kde si nenecháme ujsť kamenné maľby z doby bronzovej na skalách a už len cesta na trajekt, nalodenie sa a nekonečné severné more. Za našimi chrbátmi nechávame Škandináviu s celou jej arktickou krásou a začínajúcim letom a polnočným slnkom a len horúci asfalt diaľnic nás po mnohých hodinách jazdy dovedie až domov.
Zažil, napísal a odfotografoval: Stanislav "Sancho" Tomka, Sanchotour
Celá fotogaléria
V Leopoldove nakladám dvoch kamarátov z Horehronia, Karola a Miša, v Bratislave ďalších dvoch kamarátov Mariana a Paťa a dve dievčatá – ozdoby našej výpravy – Eriku a Ivetku. Náš smer je jasný – Nórsko, národné parky Jotunheimen, Rondáne a Dovrefjell, najvyššie pohoria severnej Európy, ešte stále neobjavený to raj pre skialpinistov. Tisíce kilometrov štvorcových fantastických zasnežených náhorných plošín, z ktorých trčia k oblakom strmé ľadové štíty, ľadovce ktoré tečú skoro až do mora a hlboké fjordy pri pohľade do ich hĺbky sa točí hlava. Proste paráda.
Teraz nás ale čaká menej príjemná časť expedície, takmer tisíckilometrová cesta na trajekt do severonemeckého Rostocku (našťastie stále po diaľnici). Míňame Brno, stovežatú Prahu, pred hranicou z Nemeckom dokupujeme posledné zásoby piva, bývalú štátnu hranicu z nemeckom si ani nevšimneme, obídeme Dráždany, historické mesto veľmi poškodené bombardovaním počas druhej svetovej vojny, míňame Berlín s jeho 365 metrov vysokou vežou a napokon večer o pol desiatej stojíme v prístave v Rostocku pred našim trajektom, ktorý nám tak trochu groteskne pripomína plávajúci panelák.
Nalodenie a sedemhodinová nočná plavba v severnom mori. Pri pohľade z paluby na sever zatiaľ v diaľke len tušíme polnočné slnko. To ozajstné nás čaká ráno vo švédskom prístave Trelleborg. Nasleduje cesta juhozápadným Švédskom, popri morskom pobreží. Míňame tretie najväčšie mesto Švédska – Malmö s rozostavanou najvyššou budovou Európy, následne aj druhé najväčšie mesto Švédska – Götteborg. Nórsko-švédsku hranicu prechádzame na starom Svinesundskom moste, ktorý je postavený 60 metrov vysoko nad hladinou mora prvého väčšieho fjordu Idelsfjorden. Odmenou je nám pohľad cvakajúcimi fotoaparátmi nielen na hladinu a okolie krásneho fjordu, ale aj pohľad na nový Svinesundský most, architektonický klenot vzdialený asi 500 metrov od nás. Most bol slávnostne otvorený 15. júna 2005 nórskym a švédskym kráľom. Ešte ďalších 100 kilometrov a vchádzame do hlavného mesta Nórska – Osla.
Pri pohľade na túto malebnú metropolu, utopenú v zeleni okolitých lesov a v tyrkyse vôd Oslofjordu nám nedá nesúhlasiť so staronórskym názvom tohto miesta Ušlu – Lúka bohov. Prehliadku centra mesta robíme "klasickým štýlom" z okna mikrobusu a podmorským tunelom hlbokým 47 metrov pod hladinou mora sa presúvame na polostrov Bygdoy, známym aj ako polostrov múzeí. Z bohatej ponuky múzeí si vyberáme múzeum hrdinskej lode FRAM, ktorá sa zúčastnila troch veľkých polárnych expedícii a pod vedením takých kapitánov ako boli Fridtjof Nansen alebo Roald Amundsen sa veľkou mierou sa zaslúžila o prieskum polárnych oblasti arktídy a antarktídy.
Druhé múzeum, ktoré ešte stíhame navštíviť je múzeum Kon Tiki, takisto malebné a pekne spravené múzeum venované nórskemu vedcovi a moreplavcovi Thorovi Heyerdahlovi, ktorý sa snažil na svojich plavbách cez svetové oceány na pltiach a vratkých trstinových člnoch potvrdiť svoje teórie osídľovania kontinentov. Oslo opúšťame v nedočkavom očakávaní blížiacich sa hôr a naozaj, už niekoľko desiatok kilometrov od Osla zbadáme v diaľke prvé zasnežené vrcholky.
Po dvoch hodinách jazdy opúšťame hlavnú cestu a začíname stúpať do hôr. Napriek tomu že je už takmer 9 hodín večer, na oblohe ešte stále svieti slnko a až teraz nám dochádza, že sme už ďaleko na severe, a že si budeme mať možnosť vychutnať začínajúci polárny deň a miesto tmavých nocí nás bude najbližších 8 nocí čakať iba dvoj- trojhodinové šero. Auto sa škriabe horskými cestami do prvého priesmyku a my máme možnosť vidieť pred sebou prvé zasnežené planiny, zamrznuté jazerá, horské štíty pohoria Jotunheimen. Niekoľko metrové steny vyfrézovaného snehu na ceste sú pre nás silný zážitok a tak nevynechávame možnosť fotografovania sa pri týchto snehových mantineloch. Pri pohľade na ľadové štíty a veže národného parku (NP) Jotunheimen nám vyhŕkne z úst neskorší slogan výletu – "famózia" – vymyslené a dovezené slovíčko z Horehronia, ktorým ďalšie dni označujeme všetky úchvatné veci.
Národný park Jotunheimen (v preklade Domov obrov) je najvyšším a najväčším národným parkom v Nórsku, rozloha parku je 1240 kilometrov štvorcových, viac ako 200 štítov je vyšších ako 2 000 metrov (aj preto ten názov "Domov obrov"). Okrem vysokých a strmých štítov sa v NP Jotunheimen nachádza množstvo ľadovcov, ľadovcových jazier z ktorých vyteká množstvo dravých riek vhodných aj na rafting a na veci s tým súvisiace. Popri jednej s nich, dravej horskej rieke Sjoa prichádzame na ubytovanie k príjemnej komfortnej drevenej chatke v údolí Murudálen. Unavení po ceste ale nemôžeme dlho zaspať, jednak z množstva prežitých dojmov a z očakávania ďalšieho dňa, prvého dňa na pásoch, ale hlavne z polárneho podvečera ktorý nám miesto tmy prináša len neurčité šero. Nakoniec zaspávame a je tu ráno a my vyrážame na našu prvú túru.
Našim plánom je prejsť po strmom horskom hrebeni Bessegen nad zamrznutým jazerom Gjende až k hore Besshoe vysokej 2 258 metrov, vystúpiť na ňu a zlyžovať ju. Mimo iného je prechod hrebeňa Bessegen považovaný aj za nórsku národnú túru a fotky z jej letného hrebeňa medzi dvoma tyrkysovými jazerami sa nachádzajú asi v každej knihe a Nórsku. Teraz je ale skorá jar a krásne tyrkysové jazerá sú ešte zamrznuté a na naše sklamanie je hrebeň nedostatočne zasnežený a tak meníme plán, zlyžujeme k druhému zamrznutému jazeru Bessevatnet a pokúsime sa ho obísť po pravej strane aby sme sa dostali až k našej hore. Návrh prejsť krížom cez zmrznuté jazero ihneď zamietame a vydáme sa na pochod okľukou.
Počasie je nádherné, aj keď pri jazere trochu viac fúka studený vietor, a nádherné výhľady sprevádzané výkrikmi "Famózia!" nás sprevádzajú ďalšie tri hodiny, až kým sa nám nepodarí vystúpiť až na vrchol Besshoe. Panoráma z vrcholu je neskutočná a fantastická lyžovačka z vrcholu až k zamrznutému jazeru Bessvatnet je nám sladkou odmenou za vynaloženú námahu.
Ďalšie ráno nás víta zamračenou oblohou, z ktorej padajú veľké snehové vločky a neskôr aj dažďové kvapky. Náš plán na dnes je prejsť po uzatvorenej ceste číslo 63 do sedla Djupapass a vystúpiť na výhliadkovú horu Dalsniba, vysokú 1500 metrov, čnejúcu sa nad – vraj najkrajším – fjordom na svete, nad fjordom Geirangerfjord. Z hory Dalsniba sú neuveriteľné výhľady na tento skvost zapísaný aj v zozname svetového dedičstva UNESCO. Neutíchajúci dážď nám ale mení plány a miesto túry v objatí nórskych hôr sa venujeme návšteve historických a kultúrnych pamiatok v mestečku Lom, turistickom centre národného parku Jotunheimen.
Najprv je to prehliadka dreveného stĺpového kostola Lom Stavkirke pochádzajúceho až z 13. storočia, jedného z 30 zachovalých drevených stĺpových kostolov z tohoto obdobia v Nórsku. Kostolík je veľmi pekne zachovalý a jeho vnútorná výzdoba je úchvatná. Ďalej nasleduje prehliadka Jotunheimen Fjell múzea venovaného národnému parku Jotunheimen, jeho faune a flóre, geológii, histórii ale aj súčastnosti. Pre múzea chtivých je v Lome ešte možnosť navštíviť miestne múzeum minerálov, prípadne malý skanzen. Zvyšok popoludnia venujeme nákupom v Lome a oddychu na našej príjemnej chate v príprave a očakávaní ďalších dní.
Hneď ďalší deň nám servíruje zákusok v podobe národného parku Rondane, najstaršieho národneho parku v Nórsku (založený v roku 1962). Park je kvôli jeho jemnejšiemu rázu ľudovo nazývaný aj Domov dievčat. V porovnaní s NP Jotunheimen má omnoho menšiu rozlohu a iba 10 štítov vyšších ako 2000 metrov, ale to nič neuberá na jeho kráse, osobitnom ráze a atmosfére. Naša túra vedie 10 kilometrovou vysokohorskou planinou až do srdca tohto pohoria k horskému jazeru Ronsvatnet a k chate Rondvasbu na jeho brehoch, v tomto ročnom období uzavretej. Priamo nad nami sa týči najvyšší vrchol tohto pohoria 2187 metrov vysoký Rondoslet, na ktorý sa ale z časových dôvodov ani nepokúšame vystúpiť a tak po krátkej pauze pri chate a jazere odliepame tulenie pásy a lyžujeme nadol smerom k civilizácii. Pri ceste naspäť na chatu sa v doline zastavujeme pri miestnom prírodnom výtvore, kamenných pyramídach vzniknutých eróziou pôdy v strmom brehu s krkolomným názvom Kvitskriuprestine, čo v preklade znamená niečo ako kamenní mnísi.
Ani ďalší deň nám ale počasie nepraje prejsť smerom ku Geirangerfjordu a tak vyrážame na túru smerom k najvyššiemu štítu pohoria Jotunheimen, Galdhopiggen. Kvôli čerstvému snehu je cesta k zimnému stredisku Juvashuta zatvorená, a tak volíme náhradnú túru v jej v blízkosti. Z takmer 1900 metrov vysokého vrcholu Juvasshoe si vychutnávame synchronizované lyžovanie takmer až k autu o 1000 metrov nižšie. 5 vykreslených vlnoviek do mäkkého snehu je pamiatka na tento fantastický deň.
Na ďalší deň sa nám napokon podarí vysnená túra smerom k vyhliadkovej hore Dalsniba nad najkrajším a najznámejším nórskym fjordom Geirangerfjordom. Auto parkujeme na odbočke z hlavnej cesty 55 smerom na Geirangerfjord. Len špičky dopravných značiek trčiace zo snehu pripomínajú, že asi niekde pod nami je cesta smerom Geirangerfjord, cesta ktorou v letnej sezóne prechádza denne množstvo áut, tentokrát sme tu len my a vysoké hory okolo nás. Túra začína adrenalínovo, na začiatku prechádzame množstvom popadaných lavín a snehové seraky v strmých svahoch nad nami neveštia nič dobré. Vyšlo aj slnko, čo len urýchlilo naše kroky cez lavíniská. Naštastie lavínovým úsekom prechádzame bez ujmy na zdraví a už nás čaká rozľahlá, 7 kilometrov dlhá, mierne stúpajúca planina popri zamrznutom jazere Djupasvatnet až do sedla Djupapass ku chate Djupashute. Odtiaľ je to na našu horu ešte asi hodinka do strmého kopca.
Na naše prekvapenie po niekoľkých kilometroch narazíme na odstavený bager a buldozér a odhrnutú cestu vo vysokom snehu z druhej strany od známeho fjordu a mestečka Geiranger. Až teraz máme možnosť vidieť pri vysokých až 5 metrových snehových mantineloch, koľko je tu naozaj snehu. Po odhrnutej ceste sa čoskoro dostávame až k chate Djupasshute, kde na naše prekvapenie stoja autobusy plné turistov ktoré ich doviezli z druhej strany. Turisti sa fotia pri obrovských snehových mantineloch, dajú si kávu na chate a odchádzajú autobusmi po 14 kilometrovej serpentínovej ceste naspať dole k fjordu, kde ich čakajú zakotvené v prístave ich vyhliadkové lode. Pre turistov sme veľká atrakcia – pýtajú sa kde sme sa tu vzali, odkiaľ pochádzame, niektorí si nás aj fotia. Na chate sa chvíľu zohrejeme dáme si kávu a koláčik, ktoré sú na naše veľké prekvapenie grátis, asi kvôli tomu že sme tá atrakcia pre turistov a vyrážame na vrchol Dalsniby.
Bohužiaľ nad vrcholom sa už začínajú kopiť oblaky a poslednú tretinu výstupu na vrchol ideme už v oblakoch a bielej nedefinovateľnej hmle. Len ťažko nachádzame vrcholové plató a výhliadkovú plošinu, z ktorej sú za slnečných a bezoblačných dní neuveriteľné výhľady na hladinu fjordu Geirangerfjord, jeden a pol kilometra hlboko pod nami, ale aj na okolité hory, planiny a jazerá. V hmle pod nami len tušíme obrovskú priepasť, ktorá padá nadol až na hladinu mora. Po polhodine čakania na lepšie časy, keď už sa nám zima vtiera pod naše oblečenie sa zmierujeme s tým, že nič z vrcholu neuvidíme a začíname lyžovať nadol. Na naše potešenie na vrchole stretávame aj prvých nórskych skialpinistov ktorých stretáme za celý týždeň, nakoniec to budú aj prví a poslední skialpinisti, ktorých v Nórsku stretávame. Lyžovanie nadol a cesta naspať do civilizácie je plná výkrikov "Famózia!" a túto túru považujeme za vyvrcholenie nášho skialpinistinického pôsobenia v Nórsku.
Ďalší deň sa ešte pokúšame dostať do národného parku Dovrefjell, ale na naše sklamanie je prístupová cesta zatvorená, tentokrát nie pre množstvo napadnutého snehu, ale kvôli ochrane Pižmoňa severského, vzácneho severského párnokopytníka (podobného krížencovi zubra a ovce), ktorý v Európe vyhynul už v 17. storočí. V 30-tych rokoch minulého storočia bolo dovezených a umelo vysadených v národnom parku Dovrefjell niekoľko kusov tohto veľkého cicavca a dnes sa mu tu veľmi darí a úspešne sa rozmnožuje. Momentálne sa stav tejto populácie odhaduje asi na 130 kusov. Nám začína snežiť a fúkať a tak meníme plán a vyrážame na výhľiadkovú jazdu cez až do údolia Romsdal, vytvoreným dravou ľadovcovou riekou Rauma, popod strmé steny pohoria Romsdalen, kolísky nórskeho horolezectva až pod najvyššiu kolmú stenu Európy, legendárnu 1200 metrov vysokú kolmú stenu Trollveggen, alebo Trolí rebrík, stenu prvý krát zdolanú roku 1962 nórsko-anglickou horolezeckou expedíciou. Stena je známa aj zoskokmi parašutistov, avšak pre niekoľko smrteľných zranení tu bol tento šport zakázaný. Na záver dňa prichádzame do mestečka Andalsnes a kocháme sa pohľadmi na odrazy hôr v morskej hladine fjordu Romsdalsfjord.
Keďže ani ďalší deň sa počasie nezlepšuje rozhodneme sa skrátiť si náš pobyt o jeden deň a vyrážame na cestu domov. Čaká nás ešte krátka zastávka v najznámejšom nórskom stredisku zimných športov v známom olympijskom mestečku Lillehamer (v preklade malé kladivo), kde si vychutnáme pohľad na mesto z výšky skokanských mostíkov a popri najväčšom nórskom jazere Mjosa smerujeme na Oslo, ktoré tentokrát iba zľahka obídeme a pokračujeme k nórsko-švédskej hranici. Tú prekračujem po novom Svinesundskom moste, a posledný pohľad na Nórsko máme zo starým Svinesundským mostom v pozadí.
Vo Švédsku nás ešte čaká zastávka pri mestečku Tannum, kde si nenecháme ujsť kamenné maľby z doby bronzovej na skalách a už len cesta na trajekt, nalodenie sa a nekonečné severné more. Za našimi chrbátmi nechávame Škandináviu s celou jej arktickou krásou a začínajúcim letom a polnočným slnkom a len horúci asfalt diaľnic nás po mnohých hodinách jazdy dovedie až domov.
Zažil, napísal a odfotografoval: Stanislav "Sancho" Tomka, Sanchotour
Celá fotogaléria
