S dieťaťom do Ameriky

Tak a máme víza! Teraz už určite ideme! Koniec rozjímania a váhania, je rozhodnuté! Veď zvládli iní, zvládneme aj my. Hádam nás od cestovania za veľkú mláku neodradí fakt, že s nami pocestuje aj naša ani nie trojročná dcéra. Dobre sa pripravíme, to musíme zvládnuť!

Keď sme sa rozhodovali, či ísť alebo nejsť do Ameriky, ani raz sme sa nezaoberali myšlienkou, že by sme išli ako bezdetný pár. Naša dcérka je našou neoddeliteľnou súčasťou a pripraviť ju o kopec krásnych zážitkov by sme nedokázali. Teraz nás čakala naša prvá veľká cesta, a na jej začiatku bolo osemnásť hodín strávených na letiskách a v lietadle.

Je ráno, pol deviatej. Naše lietadlo sa práve odliepa od povrchu zemského a stúpa do oblakov. Slzy mám na krajíčku. Hrozne sa bojím lietania! Som presvedčená, že sa lietadlo zrúti aj s celou našou rodinou. Môjmu mužovi fialovie ruka, tak silno mu ju stískam. On ani Nathalie však moju nervozitu nevnímajú. Vzrušene pozerajú z okna a let si riadne užívajú. Ja sa pomaly spamätávam a teším sa, že som svoj strach na malú nepreniesla. Letisko v Paríži. Super, tak jednu časť cesty máme za sebou.

Teraz máme hodinku a pol na presun k ďalšiemu lietadlu, času dosť. Prechádzame sa po letiskových priestoroch a kocháme sa ich monumentálnosťou. Čas beží, no my ho nevnímame. S pokojom Angličana si kupujeme niečo pod zub – aspoň pre dcérku, aby mala trošku zdravšiu stravu ako ponúkajú v lietadle. Nathy dojedá, a my máme ešte pol hodiny čas a tak sa vyberáme hľadať náš gate.

Chytáme ten správny smer a nasledujeme označenie šípkami. Čas sa akosi začína krátiť. Chytáme paniku. Už to musí byť, už tak dlho ideme! Zostáva nám desať minút. Prichádzame na koniec chodby a tu zrazu šok! „You must wait for bus; your gate is in other building.“ Bus, aký bus? Preboha, veď nám to uletí! Nervózne prešľapujeme a hypnotizujeme hodiny na stene. Čo budeme robiť? Autobus prichádza. Vyrážame. Vodič kľučkuje po pristávacej ploche a my pomyselne šliapeme na plyn. Je jasné, že monumentálnosť letiska v tejto chvíli akosi nedoceňujeme. V poslednej minúte vstupujeme na palubu lietadla, teda to bola tesnotka! Ak s nami toto lietadlo nespadne, tak najhoršie máme za sebou.

Prvé dve hodinky to tak aj naozaj vyzerá. Vo veľkom Boeing-u sa nám sedí celkom dobre, aj keď miesta v turistickej triede nie je nazvyš. Naše dieťa sa pekne hrá. Problém nastáva, keď si Nathalie spomenie, že si pobalila aj iné hračky ako má práve k dispozícii. Tie však sú v kufri niekde v útrobách lietadla. Trpezlivo jej vysvetľujeme situáciu. Naše slová však nepadajú na úrodnú pôdu a namiesto očakávaného upokojenia situácie spúšťa nezmyselný plač, ktorý sa už nedá zastaviť. „Maminka, kde je moja bábika? Prečo je tam sama? Ja chcem byť s ňou! Ona je tam smutná, choď pre ňu!“ Tak a čo teraz? Ako vysvetliť trojročnému unavenému a z cesty vystresovanému dieťaťu, že aj keď sú kufre s nami v lietadle, tak k nim ísť nemôžeme? Snažíme sa obaja, vysvetľujeme, mojkáme, nič nepomáha. Cestovaním zmorená detská myseľ všetko odmieta, navyše úmerne so stupňujúcou únavou sa zvyšuje aj neschopnosť prijímať logickú argumentáciu rodičov. Patová situácia ako vyšitá.

Úprimne priznávam, tento gordický uzol sa nám rozmotať nepodarilo. Po vyše trojhodinovom plači Nathalie nakoniec zaspáva od únavy. Je to vyslobodenie pre nás rodičov, ale aj okolo sediacich spolucestujúcich. Do pomyselného „debilníčka“ v mojej hlave si robím poznámku – cestou späť musím do príručnej batožiny narvať všetky hračky, nech sa deje čo sa deje!

Nathy skoro celý zvyšok cesty spí a tak, ak nerátam moju neznesiteľnú bolesť hlavy, let ďalej prebieha normálne. Po dvanástich hodinách náročného letu konečne pristávame v Atlante. Plní očakávaní vstupujeme na americkú pôdu. Na každom rohu stojí usmievavý černoch alebo černoška a ukazujú nám smer. Fíha to je ale organizácia, myslíme si. Ešte musíme prejsť vstupnými kontrolami. Kontrola odtlačkov prstov, krátky rozhovor s colníkom s príšerným prízvukom. (Teda angličtinu sa učil aj manžel aj ja, ale tomuto chlapíkovi nebolo absolútne nič rozumieť.) Dostávame kufre, aby sme ich po desiatich metroch mohli zasa odovzdať. A ďalšia kontrola. Tentoraz tá hĺbkovejšia. Našťastie ale nie tá najhlbšia.

Často myslím na jednu moju známu, ktorá chcela urobiť radosť svojmu synovcovi žijúcemu v Izraeli a do kufra preto zabalila novučičkú plastelínu. Dôsledky tohto dobre mieneného, ale nepremysleného nápadu si pani uvedomila až počas tej najpodrobnejšej osobnej kontroly, po ktorej neostala pred colníčkami neznáma žiadna časť jej tela.

Príručná batožina a aj naše topánky putujú pod röntgen a nás preverujú detektorom kovov. Teda, netušila som, že do „veľkej Ameriky“ vstúpime iba v ponožkách! Dokonca nám berú aj fľašku s čistou vodou, ktorá s nami putovala až zo Slovenska. Nikomu nevadila na letiskovej kontrole vo Viedni ani v Paríži. Ale do Ameríkova sa jej dostať nepodarilo. Čo už. Čo je bezpečné pre letecké spoločnosti, predstavuje hrozbu pre Ameriku.

Po náročnej ceste cez veľkú mláku nás čakal ešte sedem hodinový presun autom do Orlanda. Nebudem tu popisovať, ako sme boli unavení ani počítať mikrospánky, s ktorými sme zvádzali tvrdý boj. Teraz s odstupom času sa teším, že sme to zvládli živí, zdraví a bez kolízie.

Dva a pol týždňa v kolíske demokracie ubehlo ako voda. Najazdili sme asi dvetisíc míľ a videli sme iba zlomok z tejto rozľahlej a krásnej krajiny. Navštívili sme mesto detskej zábavy Orlando, leňošili sme na prekrásnych plážach Mexického zálivu, pobehali sme všetko, čo sme stihli vo Washingtone D. C. a návštevou najväčšej jaskyne na východnom pobreží (Luray caverns) sme nazreli aj do útrob kontinentu. A už nás čakala cesta späť.

Keď sme si spomenuli na cestu sem, až nám pot stekal po tvári! Poučení z vlastných chýb sme všetky hračky vtesnali do príručnej batožiny, vzájomne sa posilnili na duchu a vydali sa na spiatočnú cestu.

Na letisko cestujeme asi štyri hodiny z mestečka Knoxville v štáte Tennessee. Nathalie celú cestu pekne spí, takže zo síl nám zatiaľ neubudlo. Teraz treba vrátiť auto do požičovne a prejsť všetkými kontrolami. Máme na to štyri hodiny, už sa nebudeme zdržovať.

Vrátenie auta prebehlo veľmi hladko. Všetky procesy majú amíci perfektne zautomatizované. Len sa držíme smeroviek a tie nás dovádzajú k tomu správnemu parkovisku. Tam jednému usmievavému černochovi odovzdávame doklady, druhý nás z auta vypoklonkuje a nasmeruje nás na bus, ktorý nás odváža k budove letiska. Hneď mierime k okienku, kde odbavovali cestujúcich na linkách Air France. S nimi sme predsa docestovali a cez cestovku sme si vybavovali spiatočný lístok. Vzorne sa staviame do rady a čakáme. Čas sa kráti, nervozita stúpa. Hm, to nás tí úradníci odbavia na poslednú chvíľu? Čudujeme sa. Konečne prichádza žieňa v uniforme našej leteckej spoločnosti a rad sa hýbe.

Ale to by sme neboli my, keby sa zase niečo neudialo. „Je mi ľúto, ale vy necestujete s našou spoločnosťou, ale s Delta Air Lines“. Nevadí, veď sa len posunieme o pár okienok ďalej, nič hrozné sa predsa nedeje, myslíme si. Ako náhle nám však jedna zamestnankyňa na letisku začína vysvetľovať, kade máme ísť, začína sa nám z tváre vytrácať farba. Letmý pohľad na hodinky a preteky s časom sa môžu začať. Prečo práve my? Veď nás k okienku Air France poslali samotní zamestnanci letiska. A tak sme sa snažili všetko zvládnuť bez stresov! Prečo sme si to my ani nikto iní na letenke nevšimli? Na sebakritiku však nie je čas. Rýchlym tempom s troma príručnými a dvoma veľkými kuframi a jedným ešte nie trojročným dieťaťom spoznávame rozľahlosť ďalšieho letiska. Našťastie sa nikde nezamotávame a nachádzame cieľ. Tak, aspoň už sme v zóne pre pasažierov. Za jeden kufor síce musíme doplácať, ale ako by povedali naši českí susedia – čert to vem! Odľahčení aspoň od veľkej batožiny hľadáme náš gate. Ak na začiatku našej cesty sme si mysleli, že parížske letisko je veľké, neviem, aký prívlastok dať atlantskému, v rámci ktorého sa ľudia presúvajú metrom. Chvíľami mi príde ako zázrak, že sme sa tam vlastne ani raz nestratili.

Ako tak kráčame, stále zreteľnejšie počujeme vyhrávať muziku. Á to je isto pre nás, oslavné fanfáry, že sme to predsa len všetko zvládli, smejeme sa. Aké je naše prekvapenie, keď hudba naozaj zneje od našej brány. Plus k tomu balónová výzdoba a extra extra vysmiaty personál. Čo sa to deje? O chvíľu sa dozvedáme pravdu. Patríme medzi prvých pasažierov, ktorí poletia prvým priamym spojom medzi Atlantou a Viedňou so spoločnosťou Delta Air Lines. Ahá, tak to preto vznikli komplikácie! Dobrý rakúsky Sacherdort a nie príliš dobrá americká káva nás dostávajú do normálu. Po chvíli sa lietadlo odliepa od zeme a mne sa opäť tisnú slzy do očí. Ten môj prekliaty strach z lietania!

Tentoraz sedíme úplne vzadu. To je super! Kopec voľných sedadiel! Keď malá ležiac cez dve sedadla zaspáva, uvelebím sa aj ja na troch voľných sedadlách pri okne. Štuple do uší, krytka na oči a – zobúdzam sa až nad Írskom. Nathalie ešte stále spí a tak sa spolu s polovičiakom kocháme na nekonečnom východe slnka a nad krásnou krajinou. Tak presne takto som si predstavovala cestovanie lietadlom. Ani neviem ako ubehol čas a naše lietadlo začína klesať. Nathy sa zobúdza až keď ju pripútavame bezpečnostným pásom.

Tak a to je koniec nášho príbehu. Všetky nástrahy sme šťastne zvládli a ja sa teším, že naše lietadlo nespadlo.