Zdieľaj
Twitter
Myspace
Facebook
Jedným z miest, ktoré vyjadrujú vizionárskeho ducha Barcelony a ktorému sa oddá venovať zopár hodín, hoci do metropoly Katalánska zavítate trebárs len na predĺžený víkend, je toto majstrovské dielo génia menom Antoni Gaudí. Park Güell mal byť pôvodne súčasťou pokojnej obytnej štvrte utopenej v zeleni. Dnes však znamená oveľa viac: je živým príkladom toho, ako dokáže vegetácia zadržiavať vodu v inak vyprahnutej krajine.
Ak radi navštevujete miesta zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, viete si vychutnať oddych uprostred zelene na sviežom vzduchu, ak sa s radosťou oddávate pozorovaniu ľudí a mesta z vyššej perspektívy, ak ste fanúšikom naozaj dobrých pouličných muzikantov, ak máte slabosť pre obdobie z prelomu 19. a 20. storočia a nie sú vám cudzie sny o Atlantíde, určite neobanujete, ak zavítate do Parku Güell.
Park je dobre prístupný autobusom z centra (linka č. 24), alebo metrom: vystúpite na stanici Vallcarca a po Avinguda de l´Hospital Militar a eskalátoroch na Baixada de la Glória ste tu ako na koni. Ďalšia, trochu komplikovanejšia trasa, ktorou som sem chodieval pred šiestimi rokmi, vedie od metra Alfonso X. Je to asi 15-minútová prechádzka, trasu nájdete pohodlne na mape, existuje viacero variánt, takže svoj chodníček si nechám pre seba.
V tom čase som sem najradšej chodieval sám, poflakoval sa alebo čítal veci do školy, no zopárkrát som sa sem vybral aj so svojimi mexickými spolubývajúcimi. Práve tu som hral po prvýkrát v živote (a zatiaľ aj posledný) “hekísek”, a hoci samochvála smrdí, musím sa priznať, že sa mi hneď na úvod podarilo zavalašiť ťah, ktorý Mexičan Rodrigo pomenoval “escorpio”, čiže škorpión.
Pod Kolonádou Zamilovaných, ktorá vyzerá, akoby sa mala každú chvíľu zosypať a zmeniť na hromadu skál, som vtedy počul študentov miestnej hudobnej akadémie hrať jazzové štandardy. Hovorili si Exit Mambo a ja som mal chuť začať písať texty k hudbe. Skončilo to pri tom, že som si od nich kúpil cd, ktoré mi dodnes spríjemňuje sivé novembrové dni. Bohužiaľ sa asi rozleteli po svete, a ako som googlil, tak som googlil, nezostala po nich ani stopa.
Spolu s priateľmi D, D a J sme tu minulú jar strávili asi tri dni, hlavne preto, že vždy, kým sme sa sem dotrepali, bolo svetlo na fotenie za horami-za dolami, za čo mi bol najmä fotograf D očividne veľmi vďačný. Ale stálo to za to. Nebyť môjho motáctva, možno by sme nikdy nestretli “trubkára z Utópie”, Kubánca menom Raúl Galán. (OK, zase tu niečím zaváňa, ale aróma všadeprítomných borovíc snáď moje ego prekryje.)
Kým prejdem k jadru veci, asi by sa patrilo spomenúť pár informácií: Park Güell mal byť pôvodne súčasťou obytnej štvrte. Gaudího mecenáš Eusebi Güell chcel vybudovať na kopci mimo centra bývanie pre približne 300 ľudí. Malo tu stáť asi 60 domov so záhradami a ako je v Stredomorí zvykom, v projekte sa počítalo s priestranstvom, kde by sa mohli tunajší obyvatelia stretávať, posedieť si na vzduchu, pobesedovať spolu a venovať sa niektorému z tunajších národných športov. Z celého projektu nakoniec zišlo a vznikol iba jeden dom, ktorý si nakoniec odkúpil sám starý pán Gaudí, vrátnica s notoricky známym jašterom menom Python a park, vybudovaný v rokoch 1900 až 1914.
Miesto, kde sme stretli trubkára v bielych rukavičkách a kde som vďaka nemu prvýkrát v živote “hral” na trúbke, sa zvykne označovať ako grécke divadlo. Je to pieskom pokrytá strecha stĺporadia, ktorej hlavným cieľom je zachytávať dažďovú vodu a dômyselným systémom ju stredom masívnych dórskych stĺpov odvádzať do cisterny. Čítaním rôznych záhadologických kníh poznačený človek sa len ťažko ubráni dojmu, že vánok, ktorý dolu medzi stĺporadím povieva, je presne ten istý, ktorý nadúval rúcha Atlantíďanov. Pravda, ak naozaj žili a nejaké rúcha nosili.
Priestranstvo na streche, pripomínajúce arénu, je po celom obvode lemované lavicou, zdobenou keramickými črepmi. Táto špeciálna technika dekorácie sa nazýva trencadis a je to vlastne koláž vytvorená z úlomkov pestrofarebných obkladačiek, šálok a tanierov. Autorom tohto úsporného zázraku je Gaudího umelecký súputník Josep María Jujol.
Na tejto scéne sme na tretí deň, keď sa zadarilo a dostavili sme sa všetci štyria v neskorých dopoludňajších hodinách, začuli jasný zvuk trúbky. Onedlho sme už sedeli hneď vedľa pána umelca. Slnko, ľudia od výmyslu sveta, ľahké červené víno priamo z fľaše a do toho čisté tóny What a Wonderful World. Pán Galán, (nie ten od Astrid Lindgrenovej) ale Raúl Galán, pálil jednu pecku za druhou, potom si dal pauzu a začal sa nenápadne dvoriť lepšej časti našej výpravy.
Keď videl, že nepochodí, poprosil o foto, aby mal čo poslať manželke na Kubu, pretože sa vraj veľmi dlho nevideli. “Viete, mne sa tam vôbec nepáčilo”, pošepkal nám, keď sa nenápadne uistil, že ho nikto okrem nás nepočúva.
Už ani presne neviem, ako sa to zbehlo, ale zrazu som mal trúbku v rukách a fúkal div že mi líca nepraskli. Holuby vyleteli do vzduchu ako po výstrele, ale nikto sa príliš neobzeral.
Pán Galán mi nakoniec hovorí: “Chceš poznať tajomstvo trvalého vzťahu?” “Sí, señor!”, ja na to. “Tak dobre počúvaj: musíte sa navzájom rešpektovať a ctiť. A ty sa musíš k svojej žene správať, ako by to bola jediná žena pod Slnkom. Budeš si to pamätať?” “Sí, señor!” Ale to už sa k nemu blížila viac ako zrelšia Brazílčanka a začala mu hmkať skladbu, ktorú chcela počuť. Samozrejme, že sa o chvíľu vzniesla k azúrovej oblohe. Tá pieseň. A tá pani možno tiež.
Vychádzku po Parku Güell sa oplatí zakončiť výstupom na vyhliadku. Je to plošina s lavičkami, z ktorej sa otvára výhľad na celé mesto. Tu si môže pocestný takisto uvedomiť, ako by možno tento kopec vyzeral bez dobrodincov typu Eusebi Güell alebo Antoni Gaudí: vedľajší kopec je porastený nízkymi krovinami, ktoré kde tu dopĺňa neduživá borovica, a pôsobí vyprahnuto a nehostinne. Človek dokáže vyrúbať lesom porastený kopec a spraviť z neho pustatinu bičovanú vetrom, ale ako napísal už Jean Giono, dokáže ho zase vysadiť stromami a premeniť na oázu, zadržiavajúcu vodu v krajine a poskytujúcu útočisko nielen vtákom, ale aj ľuďom.
Pri pohľade na mesto a more pod nami a pred nami som nenachádzal slová, ktorými by som vedel poďakovať pánovi Gaudímu za túto lekciu o dosiahnuteľnosti zázraku. Zostáva len dodať, že to “k” v názve Park Güell odkazuje na anglické hláskovanie slova “park” (v katalánčine je to “parc” a v španielčine “parque”). Prečo odkaz na Anglicko? V Albióne sa totiž koncom 19. storočia sformovalo utopické urbanistické hnutie “garden movement”, ktoré malo za cieľ vytvárať sebestačné mestské komunity obklopené zeleňou. V konečnom dôsledku sa stalo inšpiráciou pre vytváranie verejne prístupných parkov vo viacerých európskych metropolách.
Voda, samá voda, zvykne sa hovoriť, keď niečo minie cieľ. Tu je to však úplne naopak: voda, chvalabohu voda. Tento odkaz tu návštevníka Parku Güell a Barcelony vôbec zasiahne rovno do srdca. A tak sa v ďalšej časti vyberieme tam, kde je jej najviac: k Stredozemnému moru, na pláž v štvrti Barceloneta.
Pokračovanie ... nabudúce
Predchádzajúca časť:
Napísal: Braňo Bačik
Foto: NOMAD
Ak radi navštevujete miesta zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, viete si vychutnať oddych uprostred zelene na sviežom vzduchu, ak sa s radosťou oddávate pozorovaniu ľudí a mesta z vyššej perspektívy, ak ste fanúšikom naozaj dobrých pouličných muzikantov, ak máte slabosť pre obdobie z prelomu 19. a 20. storočia a nie sú vám cudzie sny o Atlantíde, určite neobanujete, ak zavítate do Parku Güell.
Park je dobre prístupný autobusom z centra (linka č. 24), alebo metrom: vystúpite na stanici Vallcarca a po Avinguda de l´Hospital Militar a eskalátoroch na Baixada de la Glória ste tu ako na koni. Ďalšia, trochu komplikovanejšia trasa, ktorou som sem chodieval pred šiestimi rokmi, vedie od metra Alfonso X. Je to asi 15-minútová prechádzka, trasu nájdete pohodlne na mape, existuje viacero variánt, takže svoj chodníček si nechám pre seba.
V tom čase som sem najradšej chodieval sám, poflakoval sa alebo čítal veci do školy, no zopárkrát som sa sem vybral aj so svojimi mexickými spolubývajúcimi. Práve tu som hral po prvýkrát v živote (a zatiaľ aj posledný) “hekísek”, a hoci samochvála smrdí, musím sa priznať, že sa mi hneď na úvod podarilo zavalašiť ťah, ktorý Mexičan Rodrigo pomenoval “escorpio”, čiže škorpión.
 |  |
Pod Kolonádou Zamilovaných, ktorá vyzerá, akoby sa mala každú chvíľu zosypať a zmeniť na hromadu skál, som vtedy počul študentov miestnej hudobnej akadémie hrať jazzové štandardy. Hovorili si Exit Mambo a ja som mal chuť začať písať texty k hudbe. Skončilo to pri tom, že som si od nich kúpil cd, ktoré mi dodnes spríjemňuje sivé novembrové dni. Bohužiaľ sa asi rozleteli po svete, a ako som googlil, tak som googlil, nezostala po nich ani stopa.
 |  |
Spolu s priateľmi D, D a J sme tu minulú jar strávili asi tri dni, hlavne preto, že vždy, kým sme sa sem dotrepali, bolo svetlo na fotenie za horami-za dolami, za čo mi bol najmä fotograf D očividne veľmi vďačný. Ale stálo to za to. Nebyť môjho motáctva, možno by sme nikdy nestretli “trubkára z Utópie”, Kubánca menom Raúl Galán. (OK, zase tu niečím zaváňa, ale aróma všadeprítomných borovíc snáď moje ego prekryje.)
 |  |
 |  |
Kým prejdem k jadru veci, asi by sa patrilo spomenúť pár informácií: Park Güell mal byť pôvodne súčasťou obytnej štvrte. Gaudího mecenáš Eusebi Güell chcel vybudovať na kopci mimo centra bývanie pre približne 300 ľudí. Malo tu stáť asi 60 domov so záhradami a ako je v Stredomorí zvykom, v projekte sa počítalo s priestranstvom, kde by sa mohli tunajší obyvatelia stretávať, posedieť si na vzduchu, pobesedovať spolu a venovať sa niektorému z tunajších národných športov. Z celého projektu nakoniec zišlo a vznikol iba jeden dom, ktorý si nakoniec odkúpil sám starý pán Gaudí, vrátnica s notoricky známym jašterom menom Python a park, vybudovaný v rokoch 1900 až 1914.
Miesto, kde sme stretli trubkára v bielych rukavičkách a kde som vďaka nemu prvýkrát v živote “hral” na trúbke, sa zvykne označovať ako grécke divadlo. Je to pieskom pokrytá strecha stĺporadia, ktorej hlavným cieľom je zachytávať dažďovú vodu a dômyselným systémom ju stredom masívnych dórskych stĺpov odvádzať do cisterny. Čítaním rôznych záhadologických kníh poznačený človek sa len ťažko ubráni dojmu, že vánok, ktorý dolu medzi stĺporadím povieva, je presne ten istý, ktorý nadúval rúcha Atlantíďanov. Pravda, ak naozaj žili a nejaké rúcha nosili.
 |  |
Priestranstvo na streche, pripomínajúce arénu, je po celom obvode lemované lavicou, zdobenou keramickými črepmi. Táto špeciálna technika dekorácie sa nazýva trencadis a je to vlastne koláž vytvorená z úlomkov pestrofarebných obkladačiek, šálok a tanierov. Autorom tohto úsporného zázraku je Gaudího umelecký súputník Josep María Jujol.
 |  |
Na tejto scéne sme na tretí deň, keď sa zadarilo a dostavili sme sa všetci štyria v neskorých dopoludňajších hodinách, začuli jasný zvuk trúbky. Onedlho sme už sedeli hneď vedľa pána umelca. Slnko, ľudia od výmyslu sveta, ľahké červené víno priamo z fľaše a do toho čisté tóny What a Wonderful World. Pán Galán, (nie ten od Astrid Lindgrenovej) ale Raúl Galán, pálil jednu pecku za druhou, potom si dal pauzu a začal sa nenápadne dvoriť lepšej časti našej výpravy.
Keď videl, že nepochodí, poprosil o foto, aby mal čo poslať manželke na Kubu, pretože sa vraj veľmi dlho nevideli. “Viete, mne sa tam vôbec nepáčilo”, pošepkal nám, keď sa nenápadne uistil, že ho nikto okrem nás nepočúva.
Už ani presne neviem, ako sa to zbehlo, ale zrazu som mal trúbku v rukách a fúkal div že mi líca nepraskli. Holuby vyleteli do vzduchu ako po výstrele, ale nikto sa príliš neobzeral.
Pán Galán mi nakoniec hovorí: “Chceš poznať tajomstvo trvalého vzťahu?” “Sí, señor!”, ja na to. “Tak dobre počúvaj: musíte sa navzájom rešpektovať a ctiť. A ty sa musíš k svojej žene správať, ako by to bola jediná žena pod Slnkom. Budeš si to pamätať?” “Sí, señor!” Ale to už sa k nemu blížila viac ako zrelšia Brazílčanka a začala mu hmkať skladbu, ktorú chcela počuť. Samozrejme, že sa o chvíľu vzniesla k azúrovej oblohe. Tá pieseň. A tá pani možno tiež.
Vychádzku po Parku Güell sa oplatí zakončiť výstupom na vyhliadku. Je to plošina s lavičkami, z ktorej sa otvára výhľad na celé mesto. Tu si môže pocestný takisto uvedomiť, ako by možno tento kopec vyzeral bez dobrodincov typu Eusebi Güell alebo Antoni Gaudí: vedľajší kopec je porastený nízkymi krovinami, ktoré kde tu dopĺňa neduživá borovica, a pôsobí vyprahnuto a nehostinne. Človek dokáže vyrúbať lesom porastený kopec a spraviť z neho pustatinu bičovanú vetrom, ale ako napísal už Jean Giono, dokáže ho zase vysadiť stromami a premeniť na oázu, zadržiavajúcu vodu v krajine a poskytujúcu útočisko nielen vtákom, ale aj ľuďom.
Pri pohľade na mesto a more pod nami a pred nami som nenachádzal slová, ktorými by som vedel poďakovať pánovi Gaudímu za túto lekciu o dosiahnuteľnosti zázraku. Zostáva len dodať, že to “k” v názve Park Güell odkazuje na anglické hláskovanie slova “park” (v katalánčine je to “parc” a v španielčine “parque”). Prečo odkaz na Anglicko? V Albióne sa totiž koncom 19. storočia sformovalo utopické urbanistické hnutie “garden movement”, ktoré malo za cieľ vytvárať sebestačné mestské komunity obklopené zeleňou. V konečnom dôsledku sa stalo inšpiráciou pre vytváranie verejne prístupných parkov vo viacerých európskych metropolách.
Voda, samá voda, zvykne sa hovoriť, keď niečo minie cieľ. Tu je to však úplne naopak: voda, chvalabohu voda. Tento odkaz tu návštevníka Parku Güell a Barcelony vôbec zasiahne rovno do srdca. A tak sa v ďalšej časti vyberieme tam, kde je jej najviac: k Stredozemnému moru, na pláž v štvrti Barceloneta.
Pokračovanie ... nabudúce
Predchádzajúca časť:
Rumba de Barcelona – 1. Dva prílety do jedného mesta
Napísal: Braňo Bačik
Foto: NOMAD
