Rumba de Barcelona – 1. Dva prílety do jedného mesta

Druhý pohľad na cesty, veci a myšlienky zvykne odhaliť detaily, ktoré na prvýkrát často prehliadneme. Pôvodné dojmy môžu nadobúdať novú príchuť, alebo sa naopak objavia v takmer pôvodnej, niekedy dokonca výraznejšej chuti a kvalite. Toto je rozprávanie o túlačkách po stredomorskom prístave a o tom, prečo je dobré vracať sa na obľúbené miesta.

Hudba: Exit Mambo, Batiscafo Katiuscas, kompilácia pouličných bláznov a umelcov s názvom La Colifata, nahrávky kapiel ako sú Banda Barretina, Costo Rico, Antónia Font, Dusmingüet, Jarabe de Palo, či La Troba Kung Fu (ale ak chcete, tak pokojne aj piesne básnika a pesničkára menom Lluís Llach (Ľuís Ľak), gajdošských buričov Obrint Pas z Valencie, alebo cez Manu Chao a muzikantov z Mano Negra už niekoľko rokov aj v našich končinách známy Radio Bemba Sound System.
Cesta: na juhozápad, s priateľmi.
Chuť: olivový olej, cesnak, paradajky na olejom pokvapkanom chlebe, tučné zemiakové placky s vajcom a cibuľou, v každej reštaurácii mäso, v každom šaláte aspoň tuniak - nejedlíci mäsa o tom vedia svoje - tretinkové pivá, bagety („una barra de pan, por favor/sisplau“), dobré vína, olivy zelené i čierne, nakladané aj plnené, nenápadné syry, morské tvory prečudesných tvarov a ovocie cudzokrajných vôní: všetko od výmyslu sveta z trhu Merkat de la Boquería.

Február 2003 – prílet prvý
V Barcelone som sa poprvýkrát ocitol uprostred februára 2003 ako študent s cestovkou Socrates/Erasmus. Na Slovensku ráno mrzlo, v Prahe bol sneh, v hlave mi vyšívali Buena Vista Social Club, v Barcelone sivý zimný dážď a vietor ohýbal palmy na letisku – nebojte sa, na nejaké to cestopisné klišé v týchto dvojspomienkach ešte určite narazíme – a v Iraku sa začínal mier odpočítavať podľa veľmi zvláštneho kalendára.

Manifestácie za mier a proti Georgovi texaskému Walkerovi B, a zhodou okolností práve v tom čase prišla do kín novinka spoza Atlantiku: Bowling for Columbine. Mesačný štrajk na Universitat Autónoma de Barcelona. Veľa debát, rečí, pochodov, ktoré sa zvykli končiť po piatich-šiestich kilometroch, skandovanie ¡No a la guerra!, caseroladas („kastróliády“ – to niekto začal tuším o 21:50 na balkóne búchať lyžicou o kastról a postupne sa pridala celá ulica. Do 22:00 a psst! Trvalo to týždeň? Dva? Dodnes? Ktovie).

Šnúra protivojnových protestov nás zachytila krátko po prílete – hneď v sobotu sa konala prvá z radu demonštrácií pod názvom Aturem la Guerra, na ktorej sa zišlo vyše milióna donkichotov, demonštrantov z presvedčenia, aj mierne skeptických svedkov a náhodných okoloidúcich. Od dôchodcov cez klasické rodiny na prechádzke a bandy bubeníkov, okolo ktorých sa vznášala cudzokrajná živicová aróma, až po matky s bábätkami v klokankách a kočíkoch. Demonštrácie sú jedným z katalánskych národných športov. Keďže „mäkký diktátor“ nevinnissimus Franco sa počas občianskej vojny snažil zadupať tankami väčšinou ateistických a o nezávislosť od Madridu sa snažiacich Kataláncov do ich rodnej kamenitej terra lliure, majú tunajší ľudia trochu inú predstavu o „človeku-milióne“ ako našinec. Vojna však blčala ďalej, vojaci NATO dennodenne oslobodzovali Irak „spod svojej nadvlády“ a jar náhlivo odkvitala do pripekajúceho leta.

Čas môjho prvého pobytu v Katalánsku sa, pochopiteľne, niesol tak trochu aj v znamení školy. Zbieral som materiál na diplomovku o románe El Hablador M. V. Llosu. Prvý mesiac býval v hosteli v štvrti El Raval (sic!), potom na chvíľu u kamarátov A. a E., ktorí strávili celý predošlý semester na FiFUK v Bratislave, po návrate zo Slovenska dva dni v squate Can Mas Deu za mestom a nakoniec s troma Mexičanmi vo veľkom byte nad strmou uličkou Carrer Castillejos v celkom bezpečnej štvrti.

K škole asi toľko, že bola dobre vybavená, počet povinných kurzov: tri, zaujímaví lektori, spolužiaci a myšlienky, minimálne dve sály na konferenčné tlmočenie, seminár o dabingu a prekladaní titulkov, informatika pre prekladateľov, a dokonca pokus o kurz katalánčiny. Na iných fakultách sa dokonca celý marec robili študentské sit-iny (okupačné štrajky), ale ja som okupoval miesta pod brezami vonku. Pomerne nová budova zasadená v univerzitnom údolí, asi 5 km za mestečkom Cerdanyola del Vallés, polhodinu jazdy prímestským vlakom z metra Passeig de Gráçia.

Fakulta prekladateľstva a tlmočenia mala zaujímavú vnútornú zenovú záhradu – Jardí Kokoró – vyhradenú pre mačky a vietor v bambusoch. Jej tvorca Kokoró do nej umiestnil olivovník, borovicu, zopár trsov bambusu, kamenný sud na dažďovú vodu a samozrejme štrk a okruhliaky. Vzadu za poslednou fakultou, myslím, že veteriny, sa začínali pokusné políčka tunajších aplikovaných, trvalo udržateľných environmentalistov, postupne prechádzajúce do polí a húštin, kde sa dali nájsť celé húfy domácich figovníkov. Z ich korún bolo vidieť asi 50 km vzdialené pohorie Montserrat, týčiace sa ako nejaká Dalího halucinácia: strmo a bez úpätia sa vynáralo nad krajinou, ktorá už okrem iného nosila a živila Feničanov, Grékov, Rimanov, Vizigótov, Frankov, Napoleónove vojská, Bourbonovcov, vlny imigrantov zo Severnej a dnes už aj subsaharskej Afriky a strednej a inej východnej Európy.

Marec 2008 – prílet druhý
Po piatich rokoch som zlanáril priateľov cestovateľov D. a D. a J., aby sa so mnou leteli pozrieť na Veľkú noc k moru. Vtedy už zžitý párik A. s E. mali v Cerdanyole voľný byt. Rovno z letiska nás vzali na malý výlet. Prekvapenie pre hostí. Nevyspatí sme poskočili od radosti – piknik za mestom! Paráda, pome, pokvasíme, pospíme si. Pookrejeme. Namiesto toho nás vzali na calçotadu (slávnosť opekania prvej jarnej cibule) do dediny pod už spomínaným zubatým a surealisticky pôsobiacim horským masívom Montserrat.

Montserrat je pre hrdých Kataláncov asi to, čo pre Slovákov Kriváň alebo Kráľova hoľa – hocikto od rybára, cez študenta, dôchodcu v parku, futbalistu, psychológa, učiteľku, bankára, vozíčkara, ornitologičku, kaderníka, až po dajme tomu poslankyňu miestneho zastupiteľstva, vám povie, že kto nebol aspoň raz v živote na Montserrate, nemôže sa s čistým svedomím považovať za Katalánca. Toto povedomie sa odovzdáva z generácie na generáciu, na Madrid nadávajú svorne celé rodiny, a hoci sa Katalánci až na niekoľko výnimiek nikdy neznížili k terorizmu na spôsob baskických separatistov z organizácie ETA, svoju osobnú revolúciu si bojuje každý sám za seba. Revolúcia skrátka musí byť: keď sa nebúria proti vojne v Iraku, tak proti tomu, že madridská vláda chce presmerovať tok rieky Ebro kvôli golfovým ihriskám, alebo že železničná sieť RENFE je nedofinancovaná, Katalánsko dopláca na chudobnejšie regióny Španielskeho kráľovstva atď, atď, etc. A presne takí boli aj naši hostitelia.

Katalánska zástava – štyri červené pruhy na zlatom poli – je všadeprítomná: v izbách tínedžerov, v baroch, na zrúcaninách hradov, na školách, na stožiaroch nad dedinamia a mestečkami. A tak sme aj my ako dobrí hostia absolvovali výstup k pruhovanej žlto-červenej senyere na kopci nad dedinou. Tradičný návštevnícky folklór s fotením. (Síce si už nepamätám, či som vtedy A. a E. na Slovensku trepal k nejakému dvojkrížu – ukážte mi vaše totemy, modly, sochy – vzdáme patričnú úctu a potom sa navzájom pozveme na pivo – ale možno to bola katalánska odpoveď na to, že som im chcel v zime na Holom vrchu ukázať, ako sa rozkladá oheň na snehu, alebo za to, že som ich vzal pred rokmi v Hlohovci na cintorín, až hore na kalváriu k hrobke Erdödyovcov. V novembri. Na sviatok duší.) Katalánsko je krajina, kde je nielen dobré, ale treba vedieť, koľko máte so sebou vody a kde je najbližšia studňa. Nedofúkne sem síce la tramontana z neďalekých Pyrenejí, ale Mar Mediterráneo sa dokáže postarať, aby sa vlajka trepotala ako háro Denisa Hoppera – keď túroval choppera. Každopádne to bol aj tentokrát dosť svojrázny a vyčerpávajúci nástup.

Katalánske vítanie jari
Chcete vedieť, ako vítajú jar katalánski independistas, čiže nezávisláci? Prenajmú si spolu starý dom na vidieku, rozložia v krbe oheň a grilujú si mladú cibuľku. (Tentokrát dokonca vytiahli jedného svojho kamaráta rovno z narodeninového obeda aj s nič netušiacimi rodičmi.) Zo zuhoľnatených listov vyberú prepečený stred, ten namáčajú do mastných a pikantných omáčok a so zaklonenými hlavami vychutnávajú tradičnú delikatesu mladých i starých separatistov. K tomu si v cafetere varia silnú kávu, z purrónu si cícerkom lejú do kútika úst stolové červené, a všetci sa družne úfúľajú za vlasť od sadzí a horčice. Väčšinou separujú odpad, hašteriacich sa hyperaktívnych a napospol milovaných psov a medzi sebou sa bavia výlučne zvrchovane po katalánsky – španielčina sa pri dobrej nálade môže stať dokonca predmetom posmechu nejedného „aktivistického lingvistu“. Ale inak sú to celkom komunikatívni a priateľskí ľudia. Podnikaví, kontaktní a haptickí.

Kam z konopí?
Vedel som, že ukázať mojim trom spoločníkom za niekoľko dní miesta, čo som si ochodil počas prvého pobytu, bude znamenať veľa selektovania. S A. a E. sa videli prvýkrát v živote, katalánsky ani španielsky nehovorili a boli zvedaví hlavne na Barcelonu. A tak som vybral niekoľko osvedčených miest: pláž v Barcelonete, historické jadro Barri Gótic, park Ciutadella neďaleko barcelonskej ZOO (Albína Snehového Vločku - Copito de Nieve/Floquet de Neu - sme už žiaľ nestihli, odišiel gániť do gorilieho neba už v roku 2003), Ramblu, Sagradu Familiu a ostatné Gaudího stavby a predovšetkým... priam osudovo magnetický a inšpiratívny Park Güell!

Pokračovanie: